Podobne ako na Slovensku i v prostredí mesta Skalice tvorili evanjelici minoritnú skupinu a vo viacerých epochách boli prenasledovaní, neboli im poskytované primerané podmienky pre pôsobenie. Napriek tomu boli vždy v popredí pri presadzovaní pokrokových duchovných, vzdelanostných a kultúrnych prúdov v meste.
V marci 1925 zomrel farár Juraj Quotidián a za jeho nástupcu si v skalickom zbore 21. júna 1925 jednohlasne zvolili Jána Ďuroviča, farára vo Važci. Do Skalice prišiel 25. septembra s manželkou Oľgou, rod. Palicovou a s 9-mesačným synom Ľubomírom. Dňa 25. októbra 1925 bol inštalovaný seniorom Dušanom Fajnorom. V Skalici sa im narodili ešte synovia Svetozár a Slavomil a všetci sa neskôr aktívne zúčastňovali duchovnej práce, ako píše Ján Ďurovič v správe Dvadsať rokov v Skalici na vinici Pánovej: „… buď v Nedeľnej škole, buď v doraste, alebo v sdružení (Sdruženie evanjelickej mládeže – SEM), buď pri sprevádzaní organom a inde.“ Jeho pôsobenie sa neobmedzovalo len na obvyklé funkcie prislúchajúce farárovi cirkevného zboru, popri nich sa venoval odbornej činnosti, najmä štúdiu cirkevných dejín a hymnológie. Na základe svojich prác sa habilitoval na slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave na docenta, neskôr mu bol udelený titul univerzitného profesora a pôsobil krátky čas i ako prodekan Bohosloveckej fakulty v Bratislave. Rozsiahlou škálou činností vo sfére duchovnej, vzdelávacej, sociálnej, kultúrno-spoločenskej, politickej, organizačnej i vo vzťahu k histórii, historickým osobnostiam a pamiatkam si vydobyl významné postavenie v hierarchii mesta a evanjelický zbor získal postupne vyššiu vážnosť, podporu a účasť na živote mesta.
Ján Ďurovič si uvedomoval potrebu a význam práce s mládežou a začal s ňou pracovať hneď od začiatku svojho pôsobenia v Skalici; združenie SEM vzniklo 28. októbra 1925 a pod názvom Jednota dr. J. M. Hurbana v Uh. Skalici sa hlásilo k odkazu významného národného dejateľa, ktorý žil v neďalekom Hlbokom. Do programu združenia patrili vzdelávacie večierky, spevokol mládeže, ochotnícke divadelné predstavenia, stretávanie sa s inými združeniami, pomoc pri organizácii podujatí evanjelického zboru. V roku 1943 združenie svojpomocne postavilo zborovú sieň s javiskom vo dvore evanjelickej fary. K vedúcim predstaviteľom združenia patril Ľubomír Ďurovič, ktorý bol pri iniciovaní stavby a pomáhal pri zbierkach na jej postavenie, spolu s bratmi boli počas štúdia dušou mnohých mládežníckych aktivít. V tom istom roku absolvoval týždenný režisérsky kurz, organizovaný Ústredím slovenských ochotníckych divadiel v Martine a podieľal sa na režírovaní a organizovaní predstavení, kultúrnych večierkov, kabaretov a hudobných swing-džezových vystúpení, ktoré sa v sieni uskutočňovali. Svetozár Ďurovič s bratmi vytvoril a viedol počas gymnaziálneho štúdia študentskú džezovú kapelu, od roku 1943 oficiálnu, ktorá vystupovala na mnohých študentských, zborových i mestských podujatiach.
Nedeľnú školu v evanjelickom zbore založili v roku 1928 a deti ľudovej školy tu mali získať doplnok – náboženskú výchovu, poučiť a zabaviť sa, viedla ju Oľga Ďurovičová, jej manžel vyučoval náboženstvo na skalickom gymnáziu.
Z evanjelickej fary pravidelne vychádzali podnety na organizovanie slávností a pripomínanie si významných osobností, jubileí, prednáškové cykly. V rokoch 1929 – 1930 si zbor pripomenul jubileá reformácie: 400 rokov protestu v Speieri, Lutherovho katechizmu a 350 rokov Kralickej Biblie. 15. augusta 1935 pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule umiestnenej na fare (Martinovi Laučekovi, Bohuslavovi Tablicovi, Danielovi Gabrielovi Lichardovi, Michalovi Boorovi a Jozefovi Ľudovítovi Holubymu) sa v Skalici konalo zasadanie Všeobecnej kňazskej konferencie na čele s predsedom seniorom Jánom Palicom a biskupom Samuelom Štefanom Osuským.
Začiatkom 30. rokov 20. storočia otvoril zbor otázku výstavby veže evanjelického kostola a prijal plány architekta Dušana Jurkoviča, ktorý vypracoval i projekty. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa realizácia stavby odsunula. V roku 1932 bol opravený chrám a podľa pokynov architekta Dušana Jurkoviča konzervovaných 53 (z 80) starých predtolerančných náhrobníkov na cintoríne, uložené boli do konštrukcie pri múre cintorína a opatrené prepísanými nápismi (náhrobníky rodov Bartákovcov, Hamerských, Maloveských, Langhoferovcov, Prokopiovcov, Thurzovcov a i.). V strede cintorína postavili mohylu činiteľom zboru, ktorí boli pochovaní na cintoríne bez označenia: farárom Štefanovi Ďugovi, Karolovi Bobokovi a Ľudovítovi Lichardovi, tolerančným inšpektorom Jánovi Prokopiusovi a Samuelovi Vrchovskému.
Po ďalších zbierkach bol 8. mája 1938 posvätený základný kameň veže a 16. septembra 1938 priviezli vlakom nové zvony. Slávnosť posvätenia veže a zvonov sa uskutočnila 2. októbra 1938 v kostole s biskupom Samuelom Štefanom Osuským.
Ján Ďurovič pracoval i ako člen mestskej rady a mestský kronikár. Viedol Občiansku pokrokovú stranu, ktorá združovala skalických evanjelikov podporujúcich zachovanie Československej republiky. Vo voľbách v roku 1935 bola vďaka spojenectvu s Agrárnou stranou druhou najsilnejšou politickou stranou v meste, zanikla po vyhlásení autonómie. Venoval veľkú pozornosť ekumenickej činnosti, tolerantnému spolunažívaniu medzi jednotlivými zložkami skalického obyvateľstva a patril k ojedinelým predstaviteľom inteligencie, ktorí po vzniku samostatného Slovenska verejne vyjadrili názor proti nespravodlivosti postupu voči Čechom a nabádali k zmierlivosti. Bol iniciátorom a podporovateľom mnohých kultúrnych projektov v meste, starostlivosti o historické pamiatky. V roku 1924 patril k zakladateľom Spolku skalických akademikov (od roku 1927 Združenie akademikov), ktorý dlhé roky viedol, zanikol v roku 1945. K bohatému spoločenskému životu a šíreniu osvety v meste prispievala Živena, v ktorej funkciu tajomníčky vykonávala Oľga Ďurovičová. Popritom sa venovala vedeniu evanjelického spevokolu.
V období druhej svetovej vojny sa v Skalici vyformovalo niekoľko skupín protifašistického odboja a v občianskej ilegálnej skupine Československý národný protiboj, ktorú viedli Dr. Daniel Okáli a Dr. Vladimír Trslín, aktívne pracovali i Ján Ďurovič so synmi Ľubomírom a Slavomírom. Jej členovia (asi 40 príslušníkov) rozširovali letáky, pomáhali utečencom z Čiech a Moravy pri prechode hraníc, získavali informácie, doklady.
Prvou významnou slávnosťou po ukončení vojny boli oslavy 150. výročia postavenia tolerančného kostola a spomienka 50. výročia smrti Daniela Gabriela Licharda v roku 1947, spojená s odhalením sochy Daniela Gabriela Licharda od nár. umelca Ladislava Šalouna a obnoveného pamätníka Jana Amosa Komenského. Medzi najvýznamnejších hostí patrili povereník SNR Dr. Martin Kvetko, Dr. Ursíny, Dr. Clementis a Dr. Lettrich. Ďalšie pripomenutie výročia D. G. Licharda sa uskutočnilo v roku 1952, v období ťažkom pre cirkev.
V rodine bol vzťah k aktívnemu pohybu a športovaniu. Ján Ďurovič bol turistom a k pohybu, zdatnosti, úcte k prírode viedol i synov. Od roku 1933 bol predsedom Klubu československých turistov a lyžiarov v Skalici, patril k iniciátorom vybudovania turistickej chaty na kopci Čupy v Zlatníckej doline podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča, projekt sa však nepodarilo zrealizovať. Patril k vedúcim osobnostiam TJ Sokol po obnovení jej činnosti v roku 1945, spoluorganizoval v marci 1947 župný zjazd ČSOS a na jeseň v septembri 1947 Sokolské slávnosti, na ktorých cvičilo spolu 300 cvičencov. TJ Sokol sa mal zlúčiť 31. marca 1947 so skalickým Klubom slovenských turistov a lyžiarov, čo sa nepodarilo. Zapisovateľom klubu bol v tomto období Slavomír Ďurovič. TJ Sokol zanikla po roku 1948 vznikom jednotnej telovýchovnej organizácie. V Skalici pôsobil i skautský zväz, ktorý v roku 1938 rozpustili. Po jeho obnovení v júni 1945 sa jeho predstaviteľmi stali Ľubomír a Slavomír Ďurovičovci. Organizovali skautské tábory a pobyty v prírode, zúčastňovali sa ako čestná stráž spomienkových osláv. Spolupracovali pri svojich aktivitách s klubom turistov i TJ Sokol, ktorá im zapožičiavala priestory.
Okrem práce v slovenských evanjelických cirkevných spolkoch Ján Ďurovič inicioval a pracoval na založení spoločnej organizácie slovenských, moravských a českých evanjelických kňazov. Skalica sa v roku 1946 stala miestom prvého stretnutia evanjelických kňazov z celého Československa, na ktorom založili organizáciu Konferencia československých evanjelických duchovných.
Produktívny bol v publikačnej činnosti, pracoval i ako redaktor v regionálnej tlači, v rokoch 1928 – 29 bol redaktorom novín Slovenské Pomoravie, ktoré boli oficiálnym vestníkom Okresného osvetového zboru, v rokoch 1936–38 časopisu Moravskoslovenské pomedzie, ktorý šíril potrebu zbližovania ľudí po oboch brehoch Moravy. S podobnými zámermi vznikla po vojne Masarykova československá spoločnosť, za predsedu ktorej zvolili Jána Ďuroviča. Jeho pričinením vznikol po druhej svetovej vojne múzejný spolok, ktorý sa snažil po roku 1945 zriadiť v Skalici okresné múzeum. Už predtým, v tridsiatych rokoch v súvislosti s plánmi na postavenie pomníka Daniela Gabriela Licharda a veže evanjelického kostola vznikla myšlienka zhromažďovania pamiatok a archívneho materiálu po Lichardovi. Základom sa stala pozostalosť po Lichardovskej rodine, ktorú prevzala evanjelická cirkev v Skalici. V októbri 1937 z podnetu Jána Ďuroviča vytvorili združenie, spočiatku s názvom Lichardova knižnica, potom Lichardova spoločnosť so sídlom v Skalici, ktoré malo za cieľ bdieť nad pozostalosťou, dopĺňať ju a propagovať. Popri daroch získaval Ján Ďurovič akvizície i kúpami, na ktoré prispieval podpredseda Ústredného družstva v Bratislave Fedor Houdek. Tak sa fond značne rozrástol a bolo dôležité ho roztriediť, aby bolo možné s ním pracovať. Zo začiatku ho triedil Ján Ďurovič, pričom mu pomáhali František Buchta a učiteľ Samuel Hatala, neskoršie od roku 1943 pod vedením Márie Jeršovej zo Slovenského národného múzea v Martine aj Ľubomír Ďurovič. Archív bol podľa pôvodného zámeru umiestnený v priestoroch na prvom poschodí veže, ktoré architekt Dušan Jurkovič navrhoval priamo pre tento účel. Po smrti Jána Ďuroviča v roku 1955 sa práca s archívom pozastavila, a preto evanjelický farár (neskorší biskup) Rudolf Koštiaľ začal rokovať s vedením Záhorského múzea o jeho prevzatí v snahe, aby bol čo najviac prístupný bádateľom, ale tiež širokej verejnosti. K presunu prišlo v roku 1996.
V roku 1996 prof. Ľubomír Ďurovič v zastúpení celej rodiny daroval do Záhorského múzea v Skalici pre dokumentáciu kultúrnych, duchovných a spoločenských dejín mesta a regiónu hodnotný rodinný archív a knižnicu rodiny Ďurovičovcov, ktoré v súčasnosti vytvárajú samostatnú časť múzejného zbierkového fondu. Ďalší fond vznikol z archívu jeho vlastnej vedeckej činnosti. Mesto Skalica si ho uctilo v roku 2005 udelením Čestného občianstva.
Gratulujeme prof. Ľubomírovi Ďurovičovi k významnému životnému jubileu!
Použitá literatúra
Brezina, Peter: Skalica v rokoch 1918 – 1948, In: Drahošová Viera (ed.): Skalica, 2014.
Ďurovič, Ján: Dvadsať rokov v Skalici na vinici Pánovej (1925-1945), Skalica, 1945.
Ďurovič, Ľubomír: Ešte o Ferdovi Hájkovi. In: Záhorie 3, 2004, s. 38.
Petrovič, Vladimír: Evanjelická cirkev augsburského vyznania, s. 709 – 723, In: Drahošová Viera (ed.): Skalica, 2014.
Buchta, Ján: Lichardova pozostalosť v Záhorskom múzeu. In: Zborník ZM I, 1974, s. 47 – 49.
Ďurovič, Ján: Lichardov archív v Skalici. In.: Litteraria historica slovaca I-II, s. 203-7, Slovenská akadémia vied a umení, Bratislava, rok 1947, 334 s.
Príspevok bol uverejnený v jubilejnom Zborníku FF UK Philologica LXXV Fenomén Ďurovič v roku 2016.
