Porozprávam vám jej príbeh. Redaktor Československého rozhlasu Ján Vrábel pracoval v rokoch 1957 – 1960 v Československej redakcii sovietskeho rozhlasu v Moskve. Jedného dňa sa s reportérskym mikrofónom ocitol pri Čiernom mori v Odese. Tamojší redaktor Galickij ho z ničoho nič začal presvedčovať, že u nich v mestečku Krasnyje Okny žije ruský seržant, ktorého zvečnili na prvej československej známke, vydanej po oslobodení. Neveriaceho Janka predsa len uhovoril. Cestoval za seržantom, a skutočne u neho našiel fotografiu, na ktorej je on, Alexej Juraš so samopalom a vedľa neho československý vojak s pásom nábojov cez
rameno, držiac československú zástavu. Hore na fotografii bol dátum 11. IV. 1945, pod obrázkom text – Československo 1.50-3.50 Kčs, ale aj obrysy kostola. Hneď poviem, skalického kostola.1
Keď jeho rozhovor odznel na československých vlnách, prišiel do Skalice list, v ktorom Alexej Juraš hľadá svojho druha z fotografie Nikolaja Nikulina. List totiž písal náš Janko Vrábel spolu s Jurašom. Lenže na Národnom výbore v Skalici nevedeli vylúštiť rébus. Bol päťdesiaty ôsmy rok, život ešte nebol vo svojich koľajach. Zootechnik z kolchozu z Odeskej oblasti hľadá v Skalici druha, vraj Skaličana, s ktorým je vyobrazený na československej známke. A tak sa s listom v ruke začali spytovať vojnových navrátilcov. No skoro spadli z nôh, keď bývalý partizán a vojak Skaličan Pavel Klvač so smiechom v tvári vybuchol: „Veď som to ja!“
Akože, hľadajú predsa Nikulina!2 To bolo tak, vravel Pavel Klvač, čo sa ešte v Hodoníne vyučil za automechanika u Popelku a v štyridsiatom prvom narukoval. V štyridsiatom štvrtom v Povstaní vyradila jeho tank presila šiestich fašistických opách, smrti ušli, skryli sa na cintoríne. Ustúpili na Staré Hory. Potom bojoval v Jegorovovej brigáde. Jedného dňa ich však Nemci v Ružomberku lapili. Jeho spolubojovníčka v Povstaní Anka mu však vybavila nové papiere a do väzenia mu ich prepašovala zapečené v chlebe. Mal nové meno Nikolaj Nikulin a bol drevorubač. Jedným slovom, keď prišiel front, pridal sa k Červenoarmejcom a so seržantom Alexejom Jurašom bok po boku ako prieskumník postupoval s nimi a v bojoch prešli Záhorím a oslobodzovali nielen Malacky, ale aj rodnú Skalicu. Ba spolu vyvesili na streche fabriky Tekla, vtedy najvyššej budove v Skalici, československú zástavu, takže priatelia sa našli.
Skalica bola oslobodená 12. apríla 1945. Do mesta sa vrátil ilegálny Revolučný národný výbor na čele s Danielom Okálim. Dáky deň po oslobodení zavolali Pavla Klvača, ale aj jeho bojového súputníka Alexeja Juraša na fotografovanie. A nebude to len tak, povedali im, bude to fotografia, podľa ktorej vytlačíme v Skalici prvú známku vydanú na počesť oslobodenia. Najlepší obrázok vybral typograf Viliam Krmíček ako predlohu. Rotačky v Tekle, neskoršom Grafobale, začali chrliť krásnu červenkastú známku veľkosti 3 x 3,5 cm. Do obehu ich dali 52-tisíc.3
Lenže po odznení rozhovoru na vlnách Československého rozhlasu v Bratislave ozvali sa aj niekoľkí Skaličania, ktorí sa na ruského vojaka pamätali. Lekár MUDr. Edo Bílik, zo skalickej nemocnice, kde si Juraš odležal maláriu, ošetrovateľ Kočák, Ľudovít a Agneša Hránkovci a pani Macková. Pamätal si ho aj Jozef Jirkovský, z domu, kde Juraš býval, lebo správu o Dni víťazstva oslávil práve tam, dávkou zo samopalu.4
Potom bolo niekoľko rokov ticho, no prišli roky a dni okrúhlych výročí oslobodenia a vo vtedajších médiách sa vždy roztrhlo vrece s informáciami o oboch hrdinoch na známke. Pravda, najdôležitejší denník vychádzajúci v Moskve, uverejnil 12. 1. 1965 krátky článok o histórii jednej poštovej známky v Československu aj s fotografiou hrdinov.5 Vzápätí, o deň neskôr, referovala o článku v spravodajskom servise aj naša Československá tlačová kancelária.6 V tom čase som križoval skalickými ulicami s rozhlasovým mikrofónom aj ja. Hľadal som očitých svedkov, najmä vtedy štyridsaťtriročného Pavla Klvača, alias Nikulina, šoféra Pozemných stavieb v Skalici. Porozprával poslucháčom o tom, ako ušiel zubatej, keď mal jeho tank pred sebou odrazu šesť nemeckých tigrov. Aj o tom, ako sa spriatelil s Alexejom Jurašom, keď už ako Slovák, po boku vojakov Červenej armády, v bojovej vrave tlačili nacistov Záhorím cez Malacky do Skalice. Ale aj to, ako neskôr začínajúca televízia pripravila pre neho nevídané prekvapenie. Pozvali ho do štúdia v Bratislave a na obrazovke z Moskvy sa pred ním objavil jeho bojový kamarát Alexej, Sáša Juraš. Myslel si, že sa mu to sníva. A veru, on zo Skalice neputoval domov, k Odese, lež až na druhý koniec sveta, bojoval proti Japoncom v Mandžusku. Obaja si potom vymieňali listy, no pri tom nezostalo. Moja reportáž odznela z bratislavského rozhlasu 16. januára 1965.7 Vzápätí uverejnil obsiahly článok aj denník Pravda, vychádzajúci v Bratislave. Redaktor Miloš Bohuš referoval o výročí známky aj s fotografickou dokumentáciou.8 Takže aj so spomínaným veľkým článkom Pavla Dinku v Nedeľnej Pravde z roku 1985 získali informácie o jubileu tejto nezvyčajnej známky čitatelia, poslucháči, ale aj televízni diváci. A dozvedeli sa aj o tom, že jedného dňa sa ocitli Klvačovci – Skaličania na návšteve na Ukrajine v Krasnych Oknach, neďaleko Odesy, no a v sedemdesiatom ôsmom prišli Jurašovci do Skalice.9 Lenže nadišlo aj posledné dejstvo tohto príbehu.
Kruh nositeľov svedectva jeho hrdinov sa začal uzatvárať. Najprv prišla správa do Skalice, Jurašova dcéra Oľga oznámila od Čierneho mora, že otec Alexej v decembri 1983 zomrel. Dákych šesť, sedem rokov sa za ním pobral aj jeho bojový druh, Skaličan Pavel Klvač. Pominul sa aj môj dobrý priateľ a kolega z rozhlasových rokov v Bratislave, na starej dobrej Zochovej, Ján Vrábel. Bol rozhlasák, aj pracovník televízie, ba aj četkár, napokon bol riaditeľom v štúdiu Československej televízie v Košiciach. Keď som k nim pred niekoľkými rokmi nazrel v Košiciach, stále sa držal svojho nadhľadu nad vecami, s neuveriteľne originálnym humorom, triafajúc do čierneho. Ktože by sa nazdal, že aj jeho čas sa naplnil – hej, aj starci na chmeli majú svoj gong… Spomínal aj tento príbeh o malom, najmenšom umeleckom diele, poštovej známke.
Krasnyje Okny sú na ceste z Odesy do Moskvy. Keby bol Janko Vrábel jazdu nočným expresom po polnoci neprerušil, ktože by kedy pátral po mužoch – hrdinoch na skalickej známke? Len v jednom z katalógov filatelistov túto červenkastú známku nájdete, ako prílohu, „skalické revolučné vydanie“. A vidíte, aké všakovaké podoby môže mať priateľstvo zakalené krvou, zdokumentované na takom malom štvorčeku. A nemusí to byť ani slovenský „Maurítius“, ako známku pomenoval Ján Vrábel.
Poznámky
1 Vrábel, Ján: Začalo sa to listom. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1963. Kapitola Slovenský Maurítius.
2 Dinka, Pavol: Dvaja zo známky. Nedeľná Pravda, 22. 3. 1985.
3 Tamže.
4 Vrábel, Ján: tamže, str. 176.
5 Družba roždennaja v bojach. Pravda, Moskva, 12. 1. 1965.
6 Poštová známka o priateľstve, servis ČSTK, 13. 1. 1965.
7 Dvadsiate výročie prvej poštovej známky zo Skalice. Československý rozhlas, vysielanie pre Západoslovenský
kraj, 19. 1. 1965, čas vysielania 17.05 hod.
8 Bohuš, Miloš: Obyčajná známka – neobyčajný pamätník. Pravda, 25. 1. 1964.
9 Dinka, Pavol: Tamže.
