Jednou z najvýraznejších osobností Skalice i horného Záhoria na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia bol MUDr. Pavol Strauss, znamenitý lekár, filozof, humanista, básnik katolíckej moderny, spisovateľ – esejista a prekladateľ.
Narodil sa 30. augusta 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši v židovskej rodine advokáta Izidora Straussa a Vilmy, rodenej Kuxovej. Odmala vyrastal u starého otca Dr. Bartolomeja Kuxa, ktorý bol v tých časoch mikulášskym mestským lekárom. Značný vplyv na formovanie jeho osobnosti mala matka, po ktorej zdedil nielen talent, ale aj lásku, ba priam vášeň k hudbe. Stredoškolské roky prežil Pavol Strauss na mikulášskom gymnáziu v ovzduší povestného Hodžovho samovzdelávacieho krúžku. Tu sa u neho hudba umocnila básnickým slovom. Po maturite (1931), vďaka príkladu starého otca, zapísal sa na štúdium medicíny. Vysokoškolské štúdiá začal dvoma prvými semestrami na lekárskej fakulte univerzity vo Viedni a zavŕšil na nemeckej univerzite v Prahe, kde v apríli 1937 promoval. (Od roku 1932 boli jeho pražské študentské roky poznačené aktívnou účasťou v študentskom komunistickom hnutí.) Počas vojenskej prezenčnej služby na plukovnej ošetrovni v Ružomberku v roku 1939 zásluhou konvertitov manželov Munkovcov, vzdelaných a kultivovaných ľudí, po úpornom duchovnom hľadaní, po prekonaní marxistickej fázy i príklonu k indickej mystike konvertoval zo židovstva na katolicizmus. Jeho konverzia vyvrcholila 28. augusta 1942 krstom v liptovskomikulášskom rímskokatolíckom kostole. Krstnými rodičmi boli František a Gizela Munkovci, o ktorých Strauss vo svojej eseji Život je len jeden napísal: „Žil som s nimi a prežíval ich konvertistický zápal, ich nesmierne vnútorné vypätie k Absolútnu a napriek mojej stálej oponentúre rozplýval sa môj odpor k ich žitému a prežívanému kresťanstvu, aké som si do tých čias nevedel predstaviť.“ Na inom mieste vyznal: „U krstných rodičov som spolu s nimi prežíval krásu a hĺbku kresťanstva. Život modlitby a lásky.“ Neskôr Pavol Strauss opakovane dosvedčuje: „Viera v Ježiša Krista umožnila z rodinného a manželského spoločenstva Munkovcov utvárať krásne prostredie krásnych ľudí.“ Úprimne sa priatelil aj s ich synom Tomášom, o dvanásť rokov od neho mladším jezuitským novicom, ktorý mu 28. júna 1944 v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla poslal pohľadnicu s týmto textom: „Milý Paulus! Túto kartu, zdá sa mi, dostaneš až po meninách. Nech Ti je aspoň znakom, že som na deň Tvojho veľkého patróna nezabudol a prosil za Teba a s Tebou o hojnosť všetkých nebeských darov, predovšetkým však o tú vlastnosť, ktorá ho urobila takým veľkým v očiach Božích a sv. Cirkvi: o úprimnú ochotu, otvorenosť a dôslednosť v nasledovaní hlasu Kristovho… Len duše, ktoré vedia svojho Majstra nasledovať až po ukrižovanie svojho vlastného „ja“ – budú súce pre výstavbu Božieho Kráľovstva.“
Po ročnej prezenčnej službe v roku 1940 pôsobil ako sekundárny lekár interného oddelenia Štátnej nemocnice v Palúdzke. Po preložení na chirurgické oddelenie oddal sa na celý život chirurgii, medicínskemu odboru, ktorý mu bol bytostne najbližší. Na sklonku vojny po potlačení Povstania ho zajalo gestapo. Uväznili ho v Liptovskom Mikuláši. Po eskortovaní do Ružomberka bol začiatkom novembra 1944 akoby zázrakom z internačného tábora vyslobodený. O mesiac sa zasnúbil s Máriou Loydlovou, ktorá sa čoskoro nato stala jeho manželkou. V roku 1945 nastúpil ako chirurg do Štátneho onkologického ústavu v Bratislave, kde zastupoval primára MUDr. Igora Brežného. O rok neskôr, 15. marca 1946, sa stal primárom chirurgického oddelenia v Skalici, kde pôsobil desať rokov, istý čas súčasne aj ako riaditeľ skalickej nemocnice. Sám na to vo svojej autobiografii Človek pre nikoho spomína: ,,Po druhej svetovej vojne sa i na Slovensku prirodzeným i menej prirodzeným spôsobom uvoľnili primariáty. Vedúci onkologického ústavu Dr. Brežný, ktorý bol súčasne personálnym šéfom na novom povereníctve zdravotníctva, nahováral ma, aby som požiadal o primariát. Darmo som sa vyhováral, že sa necítim dosť erudovaný a že chcem ďalej pracovať vo výskume. I s docentom Žuchom (žiakom Prof. MUDr. Stanislava Kostlivého) ma nakoniec prehovorili. Zažiadal som si o tri z tých najmenších nemocníc. Odmietli mi to zásluhou jedného člena komisie, ktorému prekážal môj diplom z pražskej nemeckej univerzity. Netrvalo však ani pol roka, a ten pán utiekol do Nemecka. Nakoniec ma moji priaznivci umiestnili v Nemocnici milosrdných bratov v Skalici. Boli to roky radostnej práce, hoci s bežnými starosťami a úskaliami života chirurga, úspechy aj neúspechy, ale plné študijného a pracovného elánu… Boli to šťastné roky budovania novej nemocnice, keď sa počet nemocničných lôžok zo stoosemdesiatich zväčšil na päťstodvadsať. Medzitým tu však bola aj práca na esejach, ktoré vyšli knižne (Mozaika nádeje, zbierka básní v próze Stĺpy) a v časopisoch. Boli to z chirurgickej i kultúrnej stránky idylické časy. Došlo aj k intrigovaniu a komisionálnemu vyšetrovaniu, za čím bolo vždy zatienenie nevraživcami z tajnejších zložiek našej spoločnosti, i z tých najmenej cenných elementov zdravotníckych pracovníkov. Skreslený náhľad upratovačky prevážil hodnotu medicínskej úrovne, na tie časy relatívne kvalitnej. A tak prišlo k výmene stráží. Z úradnej moci som bol preložený do chirurgickej ambulancie polikliniky v Nitre. No nikdy neprestanem vďačne spomínať na skalické roky milej búdarskej pohody, na priateľské posiedky s Jankom Blahom a najmä na chvíle strávené s Julkom Koreszkom, akademickým maliarom. Videl som, ako vznikol nejeden z Koreszkových krásnych obrazov. Nejeden milý večer sme strávili s Jožkom Kollárom a Jožkom Ilečkom pri dobrom skalickom vínečku.“
V Skalici sa manželom Straussovcom 25. júla 1946 narodil ich prvý syn Pavol a 30. októbra 1949 druhý syn Jozef. Obidvaja neskôr vykročili po životnej dráhe svojho otca a stali sa lekármi. Lekárom bol aj mladší brat Pavla Straussa Juraj, ktorý 8. decembra 1954 tiež konvertoval na katolícku vieru, po čom Pavol dávno túžil a k čomu svojho brata starostlivo viedol.
Po odchode MUDr. Straussa zo Skalice bol od roku 1956 primárom chirurgického oddelenia skalickej nemocnice MUDr. Konštantín Dlugopolský, ktorého o desať rokov neskôr vo vedení oddelenia vystriedal MUDr. Eduard Bílik.
Čestné občianstvo MUDr. Pavlovi Straussovi udelilo mesto Skalica 18. septembra 1992 pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea – 80. narodenín.
Narodil sa 30. augusta 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši v židovskej rodine advokáta Izidora Straussa a Vilmy, rodenej Kuxovej. Odmala vyrastal u starého otca Dr. Bartolomeja Kuxa, ktorý bol v tých časoch mikulášskym mestským lekárom. Značný vplyv na formovanie jeho osobnosti mala matka, po ktorej zdedil nielen talent, ale aj lásku, ba priam vášeň k hudbe. Stredoškolské roky prežil Pavol Strauss na mikulášskom gymnáziu v ovzduší povestného Hodžovho samovzdelávacieho krúžku. Tu sa u neho hudba umocnila básnickým slovom. Po maturite (1931), vďaka príkladu starého otca, zapísal sa na štúdium medicíny. Vysokoškolské štúdiá začal dvoma prvými semestrami na lekárskej fakulte univerzity vo Viedni a zavŕšil na nemeckej univerzite v Prahe, kde v apríli 1937 promoval. (Od roku 1932 boli jeho pražské študentské roky poznačené aktívnou účasťou v študentskom komunistickom hnutí.) Počas vojenskej prezenčnej služby na plukovnej ošetrovni v Ružomberku v roku 1939 zásluhou konvertitov manželov Munkovcov, vzdelaných a kultivovaných ľudí, po úpornom duchovnom hľadaní, po prekonaní marxistickej fázy i príklonu k indickej mystike konvertoval zo židovstva na katolicizmus. Jeho konverzia vyvrcholila 28. augusta 1942 krstom v liptovskomikulášskom rímskokatolíckom kostole. Krstnými rodičmi boli František a Gizela Munkovci, o ktorých Strauss vo svojej eseji Život je len jeden napísal: „Žil som s nimi a prežíval ich konvertistický zápal, ich nesmierne vnútorné vypätie k Absolútnu a napriek mojej stálej oponentúre rozplýval sa môj odpor k ich žitému a prežívanému kresťanstvu, aké som si do tých čias nevedel predstaviť.“ Na inom mieste vyznal: „U krstných rodičov som spolu s nimi prežíval krásu a hĺbku kresťanstva. Život modlitby a lásky.“ Neskôr Pavol Strauss opakovane dosvedčuje: „Viera v Ježiša Krista umožnila z rodinného a manželského spoločenstva Munkovcov utvárať krásne prostredie krásnych ľudí.“ Úprimne sa priatelil aj s ich synom Tomášom, o dvanásť rokov od neho mladším jezuitským novicom, ktorý mu 28. júna 1944 v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla poslal pohľadnicu s týmto textom: „Milý Paulus! Túto kartu, zdá sa mi, dostaneš až po meninách. Nech Ti je aspoň znakom, že som na deň Tvojho veľkého patróna nezabudol a prosil za Teba a s Tebou o hojnosť všetkých nebeských darov, predovšetkým však o tú vlastnosť, ktorá ho urobila takým veľkým v očiach Božích a sv. Cirkvi: o úprimnú ochotu, otvorenosť a dôslednosť v nasledovaní hlasu Kristovho… Len duše, ktoré vedia svojho Majstra nasledovať až po ukrižovanie svojho vlastného „ja“ – budú súce pre výstavbu Božieho Kráľovstva.“
Po ročnej prezenčnej službe v roku 1940 pôsobil ako sekundárny lekár interného oddelenia Štátnej nemocnice v Palúdzke. Po preložení na chirurgické oddelenie oddal sa na celý život chirurgii, medicínskemu odboru, ktorý mu bol bytostne najbližší. Na sklonku vojny po potlačení Povstania ho zajalo gestapo. Uväznili ho v Liptovskom Mikuláši. Po eskortovaní do Ružomberka bol začiatkom novembra 1944 akoby zázrakom z internačného tábora vyslobodený. O mesiac sa zasnúbil s Máriou Loydlovou, ktorá sa čoskoro nato stala jeho manželkou. V roku 1945 nastúpil ako chirurg do Štátneho onkologického ústavu v Bratislave, kde zastupoval primára MUDr. Igora Brežného. O rok neskôr, 15. marca 1946, sa stal primárom chirurgického oddelenia v Skalici, kde pôsobil desať rokov, istý čas súčasne aj ako riaditeľ skalickej nemocnice. Sám na to vo svojej autobiografii Človek pre nikoho spomína: ,,Po druhej svetovej vojne sa i na Slovensku prirodzeným i menej prirodzeným spôsobom uvoľnili primariáty. Vedúci onkologického ústavu Dr. Brežný, ktorý bol súčasne personálnym šéfom na novom povereníctve zdravotníctva, nahováral ma, aby som požiadal o primariát. Darmo som sa vyhováral, že sa necítim dosť erudovaný a že chcem ďalej pracovať vo výskume. I s docentom Žuchom (žiakom Prof. MUDr. Stanislava Kostlivého) ma nakoniec prehovorili. Zažiadal som si o tri z tých najmenších nemocníc. Odmietli mi to zásluhou jedného člena komisie, ktorému prekážal môj diplom z pražskej nemeckej univerzity. Netrvalo však ani pol roka, a ten pán utiekol do Nemecka. Nakoniec ma moji priaznivci umiestnili v Nemocnici milosrdných bratov v Skalici. Boli to roky radostnej práce, hoci s bežnými starosťami a úskaliami života chirurga, úspechy aj neúspechy, ale plné študijného a pracovného elánu… Boli to šťastné roky budovania novej nemocnice, keď sa počet nemocničných lôžok zo stoosemdesiatich zväčšil na päťstodvadsať. Medzitým tu však bola aj práca na esejach, ktoré vyšli knižne (Mozaika nádeje, zbierka básní v próze Stĺpy) a v časopisoch. Boli to z chirurgickej i kultúrnej stránky idylické časy. Došlo aj k intrigovaniu a komisionálnemu vyšetrovaniu, za čím bolo vždy zatienenie nevraživcami z tajnejších zložiek našej spoločnosti, i z tých najmenej cenných elementov zdravotníckych pracovníkov. Skreslený náhľad upratovačky prevážil hodnotu medicínskej úrovne, na tie časy relatívne kvalitnej. A tak prišlo k výmene stráží. Z úradnej moci som bol preložený do chirurgickej ambulancie polikliniky v Nitre. No nikdy neprestanem vďačne spomínať na skalické roky milej búdarskej pohody, na priateľské posiedky s Jankom Blahom a najmä na chvíle strávené s Julkom Koreszkom, akademickým maliarom. Videl som, ako vznikol nejeden z Koreszkových krásnych obrazov. Nejeden milý večer sme strávili s Jožkom Kollárom a Jožkom Ilečkom pri dobrom skalickom vínečku.“
V Skalici sa manželom Straussovcom 25. júla 1946 narodil ich prvý syn Pavol a 30. októbra 1949 druhý syn Jozef. Obidvaja neskôr vykročili po životnej dráhe svojho otca a stali sa lekármi. Lekárom bol aj mladší brat Pavla Straussa Juraj, ktorý 8. decembra 1954 tiež konvertoval na katolícku vieru, po čom Pavol dávno túžil a k čomu svojho brata starostlivo viedol.
Po odchode MUDr. Straussa zo Skalice bol od roku 1956 primárom chirurgického oddelenia skalickej nemocnice MUDr. Konštantín Dlugopolský, ktorého o desať rokov neskôr vo vedení oddelenia vystriedal MUDr. Eduard Bílik.
Čestné občianstvo MUDr. Pavlovi Straussovi udelilo mesto Skalica 18. septembra 1992 pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea – 80. narodenín.
Použitá literatúra
Kolektív autorov: Skalica. Mestský úrad Skalica 1992.
Strauss, Pavol: Kvety z popola. Doslov napísal Jozef Rybák. Martin: FATRIN 1992.
Košík, Ľudovít: Duchovné dedičstvo Skalice. Bratislava 1996.
Kothaj, Peter a kolektív : Momenty z dejín slovenskej chirurgie. Patria I., spol. s.r.o. 1999.
Strauss, Pavol: Človek pre nikoho. Bratislava: DAKA 2000.
Kolektív: Slovník spisovateľov 20. storočia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Martin 2001.
