„Krúžek nikto oficiálne nezaložil, a tak ho nikto nemohol ani rozpustiť!“ – povedal o ťažkých vojnových rokoch jeden zo zakladateľov krúžku Ing. Jura Černý. A naozaj, ak by sme chceli napísať niečo konkrétne z histórie „Slováckého krúžku“ v Bratislave, nebude to vôbec jednoduché, a to z viacerých dôvodov: Neexistuje totiž žiadna dokumentácia o členstve, sú len viaceré knihy tvoriace kroniku krúžku, niekoľko brožúr k jeho výročiam, ale najmä krásne zážitky z rôznych výletov a posedení v pamätiach členov tejto širokej „krúžkarskej rodiny“.
Ak chceme pochopiť, aká sila uviedla do pohybu vyše osemdesiatročnú tradíciu relatívne pravidelných stretaní sa tejto skupiny ľudí, ktorým nie je ľahostajný odkaz našich predkov ukrytý v ľudových piesňach, tancoch a krojoch, musíme zalistovať oveľa ďalej do minulosti. Predovšetkým treba spomenúť mladú generáciu študentov zo Slovenska, ktorí sa v posledných desaťročiach 19. storočia zjednocovali v spolkoch v Prahe a vo Viedni najmä zásluhou Pavla Blahu a Vavra Šrobára, ktorí viedli široké ľudové hnutie na poli osvetovom a kultúrnom. Koncom 80. rokov 19. storočia už boli v Prahe známe feriálne, teda prázdninové kluby s príznačnými názvami odrážajúcimi slovanské dejiny: Ján Kollár (Bojkovičania a Uherskobrodčania), Mojmír (Kyjovania), Slovač (Hradišťania) ap. Slovácki študenti sa schádzali v malých pražských krčmách na tzv. „večérkoch“, ktoré sa niesli v skôr akademickom duchu, teda odzneli nejaké prednášky o Slovensku, o sociálnych problémoch a možnej pomoci a v závere sa zaspievali ľudové alebo hymnické piesne. Zlúčením spolku Detvan s vtedajším predsedom Milanom R. Štefánikom a akademickým odborom Českoslovanskej jednoty s predsedom Bohumilom Haluzickým sa utvorila nová éra stretnutí upevňujúcich české a slovenské vzájomné styky. Prvé verejné vystúpenie „Krúžku“ ešte pod hlavičkou Českoslovanskej jednoty bolo 16. mája 1902 vo vinohradskom národnom dome a v Lidových novinách sa píše o tomto stretnutí ako o plnom srdečnosti a lásky. Ďalšiu veľkolepú akciu sa podujal zinscenovať moravský maliar Franta Uprka, ktorý pozval do Prahy, konkrétne do Meštianskej besedy horňácku Trnovu kapelu a Balážovu kapelu s mladým Samkom Dudíkom z Myjavy. Cieľ tohto podujatia, ktoré sa pre veľký úspech niekoľkokrát opakovalo, bol vyvolať záujem o Slovensko a podporiť stavbu brnenského divadla.
Stretnutia slovenskej a českej mládeže malo však aj druhé dôležité centrum – Luhačovice, kde často smerovali zájazdy mládeže. Už na prvom júlovom stretnutí v roku 1902 popri predsedoch B. Haluzickom a Jánovi Bottovi rečnil aj Dr. Pavel Blaho, ku ktorému sa aj po vzniku československého štátu hlásilo veľa priateľov, poznajúcich ho ešte z pražských krúžkarských stretnutí.
Podobné stretnutia sa konali aj v Hodoníne (1911), Strážnici (1912) a Uherskom Hradišti (1913). Popri oficiálnych však existovali spontánne akcie na báze rodinného a priateľského prostredia, týkajúce sa okruhu skalických rodín Blahovcov a Okánikovcov. Toto všetko nepriamo, ale veľmi výdatne vplývalo na bratislavskú inteligenciu z Moravského Slovácka a zo slovenského vidieka. Okolo roku 1919 a neskôr už bolo na „náhodných“ stretnutiach dosť ľudí, ktorých nátura – radosť zo spevu a hudby – sa musela prejaviť. Túto úlohu na seba vzali najmä Ing. Jura Černý, rodák z Kunovic a Ľudo Štúr z Hoslavic na Valašsku. J. Černý ako prvý „stárek“ sa aj „postaral“ o ostatných a zvolal v roku 1922 stretnutie do krčmy k Jakličovi, odkiaľ sa táto niekedy asi dosť veselá chasa sťahovala ku Grajcarovi na Mariánsku ulicu, odtiaľ až do Prahy, potom zasa do Zelenej uličky ku Grünhutovi a do pivovaru na Rybnom námestí. Organizátormi večerov boli okrem spomínaného Juru Černého ešte Ľudo Štúr s bratom Sveťom, Franta Gazdík, Tonek Malina, Vojta Vičánek a huslista Vincek Nedbálek, okolo ktorého sa sformovala aj celá cimbalová hudba. Treba spomenúť prvé stretnutie na Javorine v roku 1923, odkedy sa táto hora stala symbolom českej a slovenskej vzájomnosti a dodnes sa tu konajú rôzne slávnosti v tomto duchu. V roku 1925 musel dokonca jednateľ Slováckeho krúžku Ľ. Štúr čeliť zákazu produkovania zákonom chránenej hudby a spevu a porušovaniu autorských práv, usporiadateľom hrozilo dokonca väzenie. K súdu však neprišlo a spievalo sa ďalej aj pri vychádzkach na Železnú studničku, hrad Devín, či do Modry.
Keď krúžok v marci 1927 oslavoval šesťdesiatiny Dr. Pavla Blahu, nikto netušil, že ešte v tom roku zanechá krúžkarskú rodinu práve ich duchovný otec, ešte vždy plný sily a entuziazmu. Odvtedy sa „krúžek“ so svojimi priateľmi na ich poslednej ceste lúči vždy piesňou „Kamaráďi moji, pomáhajte plakat, uš mňa nebudete mezi sebú čekat.“ Jeho aktivita však zostala v krúžku pevne zakorenená. O rok neskôr oslavovali šesťdesiatiny aj Dr. Alois Kolísek a sochár Franta Uprka, najväčšie hybné sily vtedajšieho krúžku. Vrcholná akcia roku 1928 sa však len chystala; bola to doslova národopisná slávnosť konaná 14. februára, kedy sa stretli dve krojované moravské skupiny z Velkej a Kostic a slovenské z Vajnor a Chorvátskeho Grobu. Pásmo za réžie „stárka“ Juru Černého odvysielal v dvojhodinovom programe aj Slovenský rozhlas a ohlasy boli veľmi priaznivé. Slovácky krúžek v Bratislave sa tak nepriamo podpisoval, podobne ako pražský a brnenský, aj pod aktivity, ktoré inšpirovali a motivovali aj samotných dedinských a malomestských ľudí, aby neopúšťali svoje tradície, ale naopak, aby na ne boli hrdí a pestovali si ich. Prví z nich boli obyvatelia krásneho kraja pod Bradlom, ktorí od roku 1933 poriadajú dodnes tradičný Podbradlansko – podjavorinský večierok, resp. ples. A ešte jedna osobnosť slovenskej kultúry oslavovala šesťdesiatku medzi krúžkarmi ku koncu roku 1928, bol to architekt Dušan Jurkovič.
Slovácky krúžek pokračuje ďalej vo svojej činnsoti, spomeňme aspoň niektoré pamätné stretnutia, napr. šesťdesiatiny prvého krúžkarského richtára a zároveň vtedajšieho bratislavského starostu Msgr. Dr. Ľudevíta Okánika, oslava sa konala 30. novembra 1929 v obľúbenej Au-Cafféé a veľkolepý program piesní a tancov „Rozmajrínový večer“ s osvedčenými vystupujúcimi z Kostic, Velkej n.V., Vajnor a ďalšími. V júni roku 1930 prijal celý krúžok pozvanie do Skalice na oslavu 100-ročnice F.V.Sasinka a vôbec 30-te roky boli veľmi plodné, bolo to snáď najaktívnejšie obdobie krúžku vôbec, čo súvisí prirodzene aj s celospoločenským dianím. Rok 1936 je poznačený obnovenou spoluprácou krúžkov z Prahy, Brna a Bratislavy. Najprv sa zrodil „Oběžňík a pilná výzva k prvňímu srazu…“, ktorého súčasťou bol aj zoznam členov a jeho aktuálne doplnenie a nasledovalo februárové stretnutie v Moravskom Písku. Počet bratislavských členov vtedy vzrástol na 160. V auguste toho roku sa uskutočnila tiež „Zbojnická“ na Javorine opäť za účasti všetkých troch krúžkov. Fašiangovú zábavu v roku 1938 poriadali okrem Slováckeho krúžku aj „Skaličané“, ktorí takto prvý krát figurovali v názve samostatne. Bolo to hrdé označenie čisto skalických rodákov, akými boli Imro Kubiš, Engelbert Pinkalský, Ruda Hasička, Janko Blaho a ďalší, ktorí sa stretávali v tomto období v pivnici u Bláhu na Štúrovej ulici pri klavíri alebo harmonike Dr. Jozefa Šátka, tohto teológa, historika, hudobného vedca a výborného muzikanta v jednej osobe.
Počas vojny „krúžek“ fungoval skôr na báze rodinných a menších priateľských osláv, veľa českých a moravských priateľov muselo odísť za slovenskú hranicu. Na prelome rokov 1941/42 sa konala tajne pripravovaná zádušná omša za člena krúžku Mojuša Fialu, ktorý zahynul v koncentračnom tábore. Omšu slúžil prelát Msgr. Ľ. Okánik v kaplnke sv. Cyrila a Metoda pod Hlbokou cestou, kde v skromných priestoroch, avšak symbolicky viažucich sa k veľkomoravskej tradícii, oslávil tiež 50. výročie svojej kňazskej vysviacky. Túto príležitosť si pripomenuli aj krúžkari spolu so šesťdesiatinami Gizely Blahovej, manželky dr. Pavla Blahu a sestry dr. Okánika.
Treba spomenúť aj neodmysliteľnú muziku, ktorá sprevádzala krúžkarské stretnutia. Ešte do predvojnového zloženia patrili primáš Vinca Nedbálek, kontráš Branka, klarinetista Běhúnek, basista Kropáč, pri klavíri sedával Wolf a po nich prišli Miško Lichner, primáš Jaroš Halabrín, Julko Andrašík, klarinetista Jan Čížek a mladý huslista Ludva Buchta.
Znárodnením Meštianskeho pivovaru po roku 1948 bol „krúžek“ nútený prejsť do vinárne bývalého hotelu Bláha (hotel Krym). Rok 1949 bol príležitosťou osláv 50-tin Prof. MUDr. Konštantína Čárskeho, gbelského rodáka, ktorému však všetci známi hovorili Kosťa a 70-tin nestora „krúžku“ Bohumila Haluzického. 50. až 70. roky 20. storočia považujú samotní „krúžkari“, resp. kronikári a autori spomienkových publikácií a článkov (Ing. Jura Černý, dr. Jana Omelková, Ing. Peter Fajkus, CSc., Ing. Vlado Čulen, Ing. Vladimír Petratur, CSc. a ďalší) za roky určitej stagnácie. Avšak stretnutia podľa dobových záznamov a samotných pamätníkov stále fungovali, skôr sa vyprofilovala ich podoba, napr. „krúžok“ v Bratislave bol postupne v úplnej protikladnej polohe k vtedy vznikajúcim folklórnym súborom a skupinám, ktoré mali samozrejme iný systém a cieľ práce. V „krúžku“ sa postupne prestávalo tancovať a nebola tiež snaha za každú cenu obnovovať repertoár. A to sa vlastne ukázalo až po rokoch ako jeho veľká devíza. Aj pre zanietených folkloristov je návšteva v krúžku čímsi zvláštnym. Pre mňa osobne tým, že zrazu počujem piesne, ktoré kdesi v pamäti mám a možno ich len tuším, ale ku ktorým by som sa asi nedostal, možno by sa mi zdali málo zaujímavé, niektoré zasa až veľmi známe, ale v tomto prostredí zistíte ich naozajstnú cenu a hĺbku. Bojím sa až pomyslieť na to, že by sa zrazu celá táto veľká skupina piesní nenávratne stratila. A to isté sa dá povedať aj o spevnom štýle, ktorým „krúžkari“ interpretujú „svoje“ piesne, spievajú totiž osobitým starým spôsobom, nezaťaženým novými trendami a niekedy až priveľmi populárnymi manierami v širokom folkloristickom hnutí na Slovensku, ktoré nakoniec stierajú oné vzácne regionálne rozdiely a nuansy. Niektoré z nich, azda tie najobľúbenejšie, si „krúžkari“ zvečnili v podobe malého spevníčka textov piesní, ktorý vydali v Skalici v spolupráci s miestnou organizáciou SMM, s.r.o. v roku 2000.
V 80. rokoch sa krúžkari stmelili najmä zásluhou stabilných muzikantov, Skaličana Ludvu Buchtu, harmonikára a čelistu Vladimíra Petratura a cimbalistu, rodáka z Velehradu, Petra Fajkusa. Zábavu celej „chasy“ riadili „stárci“, napr. Milan Chalupa, Oliver Vančo, ale najdôležitejšou, či už výkonnou, alebo čestnou funkciou v „krúžku“ bol vždy richtár, a preto všetkých doterajších uvedieme v poradí, v akom sa postupne vystriedali: Ľudovít Okánik, Dušan Jurkovič, Jura Černý st., Konštantín Čársky, Jura Černý ml., Ivan Karenovič, Peter Fajkus.
Poslednou najväčšou akciou bratislavského Slováckeho krúžku bolo slávnostné stretnutie pri príležitosti jeho 80-ročného nepretržitého fungovania, ktoré sa konalo 9. novembra 2002 v Záhorskej Bystrici samozrejme za účasti bratských krúžkov z Prahy a Brna. Príležitostne sa predviedol na oslave aj mužský zbor „krúžku“ a gratulant zo Skalice, folklórny súbor Skaličan.
Ku gratulácii sa pripájajú aj členovia redakcie časopisu Záhorie a prajú členom Slováckeho krúžku a Skaličanom v Bratislave ešte veľa stretnutí naplnených radosťou, spevom a krásnymi piesňami.
Ak chceme pochopiť, aká sila uviedla do pohybu vyše osemdesiatročnú tradíciu relatívne pravidelných stretaní sa tejto skupiny ľudí, ktorým nie je ľahostajný odkaz našich predkov ukrytý v ľudových piesňach, tancoch a krojoch, musíme zalistovať oveľa ďalej do minulosti. Predovšetkým treba spomenúť mladú generáciu študentov zo Slovenska, ktorí sa v posledných desaťročiach 19. storočia zjednocovali v spolkoch v Prahe a vo Viedni najmä zásluhou Pavla Blahu a Vavra Šrobára, ktorí viedli široké ľudové hnutie na poli osvetovom a kultúrnom. Koncom 80. rokov 19. storočia už boli v Prahe známe feriálne, teda prázdninové kluby s príznačnými názvami odrážajúcimi slovanské dejiny: Ján Kollár (Bojkovičania a Uherskobrodčania), Mojmír (Kyjovania), Slovač (Hradišťania) ap. Slovácki študenti sa schádzali v malých pražských krčmách na tzv. „večérkoch“, ktoré sa niesli v skôr akademickom duchu, teda odzneli nejaké prednášky o Slovensku, o sociálnych problémoch a možnej pomoci a v závere sa zaspievali ľudové alebo hymnické piesne. Zlúčením spolku Detvan s vtedajším predsedom Milanom R. Štefánikom a akademickým odborom Českoslovanskej jednoty s predsedom Bohumilom Haluzickým sa utvorila nová éra stretnutí upevňujúcich české a slovenské vzájomné styky. Prvé verejné vystúpenie „Krúžku“ ešte pod hlavičkou Českoslovanskej jednoty bolo 16. mája 1902 vo vinohradskom národnom dome a v Lidových novinách sa píše o tomto stretnutí ako o plnom srdečnosti a lásky. Ďalšiu veľkolepú akciu sa podujal zinscenovať moravský maliar Franta Uprka, ktorý pozval do Prahy, konkrétne do Meštianskej besedy horňácku Trnovu kapelu a Balážovu kapelu s mladým Samkom Dudíkom z Myjavy. Cieľ tohto podujatia, ktoré sa pre veľký úspech niekoľkokrát opakovalo, bol vyvolať záujem o Slovensko a podporiť stavbu brnenského divadla.
Stretnutia slovenskej a českej mládeže malo však aj druhé dôležité centrum – Luhačovice, kde často smerovali zájazdy mládeže. Už na prvom júlovom stretnutí v roku 1902 popri predsedoch B. Haluzickom a Jánovi Bottovi rečnil aj Dr. Pavel Blaho, ku ktorému sa aj po vzniku československého štátu hlásilo veľa priateľov, poznajúcich ho ešte z pražských krúžkarských stretnutí.
Podobné stretnutia sa konali aj v Hodoníne (1911), Strážnici (1912) a Uherskom Hradišti (1913). Popri oficiálnych však existovali spontánne akcie na báze rodinného a priateľského prostredia, týkajúce sa okruhu skalických rodín Blahovcov a Okánikovcov. Toto všetko nepriamo, ale veľmi výdatne vplývalo na bratislavskú inteligenciu z Moravského Slovácka a zo slovenského vidieka. Okolo roku 1919 a neskôr už bolo na „náhodných“ stretnutiach dosť ľudí, ktorých nátura – radosť zo spevu a hudby – sa musela prejaviť. Túto úlohu na seba vzali najmä Ing. Jura Černý, rodák z Kunovic a Ľudo Štúr z Hoslavic na Valašsku. J. Černý ako prvý „stárek“ sa aj „postaral“ o ostatných a zvolal v roku 1922 stretnutie do krčmy k Jakličovi, odkiaľ sa táto niekedy asi dosť veselá chasa sťahovala ku Grajcarovi na Mariánsku ulicu, odtiaľ až do Prahy, potom zasa do Zelenej uličky ku Grünhutovi a do pivovaru na Rybnom námestí. Organizátormi večerov boli okrem spomínaného Juru Černého ešte Ľudo Štúr s bratom Sveťom, Franta Gazdík, Tonek Malina, Vojta Vičánek a huslista Vincek Nedbálek, okolo ktorého sa sformovala aj celá cimbalová hudba. Treba spomenúť prvé stretnutie na Javorine v roku 1923, odkedy sa táto hora stala symbolom českej a slovenskej vzájomnosti a dodnes sa tu konajú rôzne slávnosti v tomto duchu. V roku 1925 musel dokonca jednateľ Slováckeho krúžku Ľ. Štúr čeliť zákazu produkovania zákonom chránenej hudby a spevu a porušovaniu autorských práv, usporiadateľom hrozilo dokonca väzenie. K súdu však neprišlo a spievalo sa ďalej aj pri vychádzkach na Železnú studničku, hrad Devín, či do Modry.
Keď krúžok v marci 1927 oslavoval šesťdesiatiny Dr. Pavla Blahu, nikto netušil, že ešte v tom roku zanechá krúžkarskú rodinu práve ich duchovný otec, ešte vždy plný sily a entuziazmu. Odvtedy sa „krúžek“ so svojimi priateľmi na ich poslednej ceste lúči vždy piesňou „Kamaráďi moji, pomáhajte plakat, uš mňa nebudete mezi sebú čekat.“ Jeho aktivita však zostala v krúžku pevne zakorenená. O rok neskôr oslavovali šesťdesiatiny aj Dr. Alois Kolísek a sochár Franta Uprka, najväčšie hybné sily vtedajšieho krúžku. Vrcholná akcia roku 1928 sa však len chystala; bola to doslova národopisná slávnosť konaná 14. februára, kedy sa stretli dve krojované moravské skupiny z Velkej a Kostic a slovenské z Vajnor a Chorvátskeho Grobu. Pásmo za réžie „stárka“ Juru Černého odvysielal v dvojhodinovom programe aj Slovenský rozhlas a ohlasy boli veľmi priaznivé. Slovácky krúžek v Bratislave sa tak nepriamo podpisoval, podobne ako pražský a brnenský, aj pod aktivity, ktoré inšpirovali a motivovali aj samotných dedinských a malomestských ľudí, aby neopúšťali svoje tradície, ale naopak, aby na ne boli hrdí a pestovali si ich. Prví z nich boli obyvatelia krásneho kraja pod Bradlom, ktorí od roku 1933 poriadajú dodnes tradičný Podbradlansko – podjavorinský večierok, resp. ples. A ešte jedna osobnosť slovenskej kultúry oslavovala šesťdesiatku medzi krúžkarmi ku koncu roku 1928, bol to architekt Dušan Jurkovič.
Slovácky krúžek pokračuje ďalej vo svojej činnsoti, spomeňme aspoň niektoré pamätné stretnutia, napr. šesťdesiatiny prvého krúžkarského richtára a zároveň vtedajšieho bratislavského starostu Msgr. Dr. Ľudevíta Okánika, oslava sa konala 30. novembra 1929 v obľúbenej Au-Cafféé a veľkolepý program piesní a tancov „Rozmajrínový večer“ s osvedčenými vystupujúcimi z Kostic, Velkej n.V., Vajnor a ďalšími. V júni roku 1930 prijal celý krúžok pozvanie do Skalice na oslavu 100-ročnice F.V.Sasinka a vôbec 30-te roky boli veľmi plodné, bolo to snáď najaktívnejšie obdobie krúžku vôbec, čo súvisí prirodzene aj s celospoločenským dianím. Rok 1936 je poznačený obnovenou spoluprácou krúžkov z Prahy, Brna a Bratislavy. Najprv sa zrodil „Oběžňík a pilná výzva k prvňímu srazu…“, ktorého súčasťou bol aj zoznam členov a jeho aktuálne doplnenie a nasledovalo februárové stretnutie v Moravskom Písku. Počet bratislavských členov vtedy vzrástol na 160. V auguste toho roku sa uskutočnila tiež „Zbojnická“ na Javorine opäť za účasti všetkých troch krúžkov. Fašiangovú zábavu v roku 1938 poriadali okrem Slováckeho krúžku aj „Skaličané“, ktorí takto prvý krát figurovali v názve samostatne. Bolo to hrdé označenie čisto skalických rodákov, akými boli Imro Kubiš, Engelbert Pinkalský, Ruda Hasička, Janko Blaho a ďalší, ktorí sa stretávali v tomto období v pivnici u Bláhu na Štúrovej ulici pri klavíri alebo harmonike Dr. Jozefa Šátka, tohto teológa, historika, hudobného vedca a výborného muzikanta v jednej osobe.
Počas vojny „krúžek“ fungoval skôr na báze rodinných a menších priateľských osláv, veľa českých a moravských priateľov muselo odísť za slovenskú hranicu. Na prelome rokov 1941/42 sa konala tajne pripravovaná zádušná omša za člena krúžku Mojuša Fialu, ktorý zahynul v koncentračnom tábore. Omšu slúžil prelát Msgr. Ľ. Okánik v kaplnke sv. Cyrila a Metoda pod Hlbokou cestou, kde v skromných priestoroch, avšak symbolicky viažucich sa k veľkomoravskej tradícii, oslávil tiež 50. výročie svojej kňazskej vysviacky. Túto príležitosť si pripomenuli aj krúžkari spolu so šesťdesiatinami Gizely Blahovej, manželky dr. Pavla Blahu a sestry dr. Okánika.
Treba spomenúť aj neodmysliteľnú muziku, ktorá sprevádzala krúžkarské stretnutia. Ešte do predvojnového zloženia patrili primáš Vinca Nedbálek, kontráš Branka, klarinetista Běhúnek, basista Kropáč, pri klavíri sedával Wolf a po nich prišli Miško Lichner, primáš Jaroš Halabrín, Julko Andrašík, klarinetista Jan Čížek a mladý huslista Ludva Buchta.
Znárodnením Meštianskeho pivovaru po roku 1948 bol „krúžek“ nútený prejsť do vinárne bývalého hotelu Bláha (hotel Krym). Rok 1949 bol príležitosťou osláv 50-tin Prof. MUDr. Konštantína Čárskeho, gbelského rodáka, ktorému však všetci známi hovorili Kosťa a 70-tin nestora „krúžku“ Bohumila Haluzického. 50. až 70. roky 20. storočia považujú samotní „krúžkari“, resp. kronikári a autori spomienkových publikácií a článkov (Ing. Jura Černý, dr. Jana Omelková, Ing. Peter Fajkus, CSc., Ing. Vlado Čulen, Ing. Vladimír Petratur, CSc. a ďalší) za roky určitej stagnácie. Avšak stretnutia podľa dobových záznamov a samotných pamätníkov stále fungovali, skôr sa vyprofilovala ich podoba, napr. „krúžok“ v Bratislave bol postupne v úplnej protikladnej polohe k vtedy vznikajúcim folklórnym súborom a skupinám, ktoré mali samozrejme iný systém a cieľ práce. V „krúžku“ sa postupne prestávalo tancovať a nebola tiež snaha za každú cenu obnovovať repertoár. A to sa vlastne ukázalo až po rokoch ako jeho veľká devíza. Aj pre zanietených folkloristov je návšteva v krúžku čímsi zvláštnym. Pre mňa osobne tým, že zrazu počujem piesne, ktoré kdesi v pamäti mám a možno ich len tuším, ale ku ktorým by som sa asi nedostal, možno by sa mi zdali málo zaujímavé, niektoré zasa až veľmi známe, ale v tomto prostredí zistíte ich naozajstnú cenu a hĺbku. Bojím sa až pomyslieť na to, že by sa zrazu celá táto veľká skupina piesní nenávratne stratila. A to isté sa dá povedať aj o spevnom štýle, ktorým „krúžkari“ interpretujú „svoje“ piesne, spievajú totiž osobitým starým spôsobom, nezaťaženým novými trendami a niekedy až priveľmi populárnymi manierami v širokom folkloristickom hnutí na Slovensku, ktoré nakoniec stierajú oné vzácne regionálne rozdiely a nuansy. Niektoré z nich, azda tie najobľúbenejšie, si „krúžkari“ zvečnili v podobe malého spevníčka textov piesní, ktorý vydali v Skalici v spolupráci s miestnou organizáciou SMM, s.r.o. v roku 2000.
V 80. rokoch sa krúžkari stmelili najmä zásluhou stabilných muzikantov, Skaličana Ludvu Buchtu, harmonikára a čelistu Vladimíra Petratura a cimbalistu, rodáka z Velehradu, Petra Fajkusa. Zábavu celej „chasy“ riadili „stárci“, napr. Milan Chalupa, Oliver Vančo, ale najdôležitejšou, či už výkonnou, alebo čestnou funkciou v „krúžku“ bol vždy richtár, a preto všetkých doterajších uvedieme v poradí, v akom sa postupne vystriedali: Ľudovít Okánik, Dušan Jurkovič, Jura Černý st., Konštantín Čársky, Jura Černý ml., Ivan Karenovič, Peter Fajkus.
Poslednou najväčšou akciou bratislavského Slováckeho krúžku bolo slávnostné stretnutie pri príležitosti jeho 80-ročného nepretržitého fungovania, ktoré sa konalo 9. novembra 2002 v Záhorskej Bystrici samozrejme za účasti bratských krúžkov z Prahy a Brna. Príležitostne sa predviedol na oslave aj mužský zbor „krúžku“ a gratulant zo Skalice, folklórny súbor Skaličan.
Ku gratulácii sa pripájajú aj členovia redakcie časopisu Záhorie a prajú členom Slováckeho krúžku a Skaličanom v Bratislave ešte veľa stretnutí naplnených radosťou, spevom a krásnymi piesňami.
Použitá literatúra:
ČERNÝ, Jura, Ing.: 70 rokov Slováckeho krúžku v Bratislave. Bratislava 1992.
OMELKOVÁ, Jana, dr.: 75 rokov Slováckeho krúžku v Bratislave. Bratislava 1997.
Spevník. Slovácký krúžek a Skaličané v Bratislave sa predstavujú. Skalica 2000.
PETRATUR, Vladimír, Ing., CSc.: Rukopis. Str. 1, 1997.
