Pre slovenskú hudobnú kultúru bol rok 1920 významný z viacerých dôvodov. 3. marca 1920
začalo oficiálne svoje pôsobenie Slovenské národné divadlo (SND) uvedením opery Hubička
od Bedřicha Smetanu. V tom istom roku vzniklo – zatiaľ však iba na amatérskej báze z radov inteligencie – orchestrálne združenie Slovenská filharmónia (SF), ktorého zakladateľom bol hudobný skladateľ, zberateľ ľudových piesní, dirigent a organizátor hudobného života na Slovensku Miloš Ruppeldt (1881 Liptovský Mikuláš – 1943 Bratislava). Toto teleso pod rôznymi dirigentmi pôsobilo až do roku 1938. Oficiálne uzákonená bola Slovenská filharmónia až v roku 1949. Prvý abonentný koncert v histórii Slovenskej filharmónie sa konal 5. februára 1953, dirigoval Karel Ančerl a sólistami boli Štefan Németh-Šamorínsky (klavír), Aladár Móži (husle) a Albín Berky (violončelo). Pevnou súčasťou SF sa od roku 1957 stal i Slovenský filharmonický zbor.
Slovenská filharmónia a zbor sú natrvalo spojené s viacerými menami, na ktoré by sme mali byť obzvlášť hrdí na Záhorí.
V prvom rade je to dirigent, zbormajster, pedagóg, národný umelec Ladislav Slovák (10. 9. 1919 – 22. 7. 1999), dlhoročný šéf SF. Narodil sa síce v Bratislave, ale pokladal sa vždy za Záhoráka, vo Veľkých Levároch totiž žili jeho rodičia, súrodenci a aj on tu prežil svoje detstvo, dostal základy hudobnej výchovy a strávil príjemné chvíle i na sklonku svojho života. Pochádzal zo známej veľkolevárskej stolárskej rodiny. Jeho otec i starý otec boli stolárski majstri, známi však aj svojou láskou k hudbe. L. Slovák prešiel celú Európu a nespočetné množstvo miest, ale doma sa cítil až vtedy, keď uzrel od Malaciek siluetu veľkolevárskeho kostola, v ktorom strávil nejedno popoludnie pri organe.
V mladosti sa prostredníctvom prof. Alexandra Albrechta oboznámil s krásou najmä oratoriálnej hudby v Cirkevnom hudobnom spolku (Kirchenmusikverein), ktorý viedol tento výnimočný hudobník a pedagóg. V roku 1938 sa stal poslucháčom Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave, kde študoval organovú hru a dirigovanie mimo iných aj u skladateľa, dirigenta a pedagóga Štefana Németha-Šamorínskeho (s jeho dcérou Martou sa oženil a mali spolu dve deti, dnes výnimočné postavy slovenskej divadelnej a filmovej scény – Kamilu Magálovú a Mariána Slováka). Na novozaloženú VŠMU sa dostal v roku 1949 do triedy Václava Talicha a absolvoval ju koncertom so SF.
V rokoch 1951-61 pôsobil Ladislav Slovák ako hosťujúci dirigent SF, od roku 1961 sa stal jej umeleckým šéfom a v rokoch 1967-81 jej šéfdirigentom. Ešte ako mladý hudobný režisér založil v roku 1946 v Čs. rozhlase Miešaný spevácky zbor, ktorý sa jeho zásluhou vypracoval na vysokú profesionálnu úroveň a neskôr sa stal základom pre zbor, ktorý spoluúčinkoval so SF ako jej pevná súčasť (r. 1957). Ladislav Slovák sa naštudovaním obdivuhodného množstva diel slovenskej i svetovej proveniencie so SF (ale i Českou filharmóniou) zaradil medzi najvýraznejšie osobnosti česko-slovenského interpretačného umenia. Podľa štatistík publikovaných pri 30. výročí založenia SF (r. 1979) mal na konte úctyhodných 581 koncertov (z toho 371 na Slovensku, 40 v Čechách a na Morave a 170 v zahraničí). Uvedieme aspoň niektoré diela skladateľov, ktoré naštudoval dirigent Ladislav Slovák, chronologicky podľa dátumov koncertov s akcentom na uvedenie ich premiér: 1950 – A. Dvořák (Requiem); 1953 – A. Moyzes (Februárová), Š. Jurovský, A. Očenáš, A. Borodin (2. symfónia „Bohatierska“); D. Šostakovič (Desať poém), 5. februára sa konal pod dirigentskou taktovkou Karla Ančerla (sólisti Štefan Németh-Šamorínsky – klavír, Aladár Móži – husle, Albín Berky – violončelo) prvý abonentný koncert v histórii SF; 1956 – pri príležitosti 10. výročia založenia Miešaného zboru Čs. rozhlasu (koncert á cappella zborových skladieb o. i. Šostakoviča, Kardoša, Ferenczyho, Moyzesa); 1958 – W. A. Mozart (Koncert pre klavír a orch. A dur), D. Šostakovič (11. symfónia); J. Cikker (Dramatická fantázia), A. Dvořák (Koncert pre čelo a orchester h mol), A. Glazunov (4. symfónia); 1959 – na Bratislavskej jari Ročné obdobia J. Haydna (150 rokov od úmrtia Haydna); 1961 – J. S. Bach (Koncert pre husle a orch. E dur), W. A. Mozart (Koncert pre husle a orch. G dur), J. Zimmer (4. symfónia), A. Moyzes (Baladická kantáta), A. Chačaturjan (Koncert pre čelo a orch.), L. van Beethoven (3. symfónia „Eroica“), C. M. von Weber (Euryantha – predohra), B. Martinů (Symfonietta giocosa), D. Kardoš (3. symfónia – premiéra); ako hosť dirigoval dva koncerty Českej filharmónie v rámci Bratislavskej jari; 1962 – A. Dvořák (Karneval – predohra, Koncert pre husle a orch. v Štutgarte), D. Šostakovič (5. symfónia), F. Chopin (Klavírny koncert e mol); 1963 – D. Kardoš (4. symfónia – predohra), E. H. Grieg (Koncert pre klavír a orch. a mol), I. Stravinskij (Svadba), S. Prokofiev (2. koncert pre klavír a orch), G. Verdi (Requiem), B. Smetana (Symf. báseň Z českých luhů a hájů – v londýnskej Royal Hall), F. Schubert (7. symfónia h mol „Nedokončená“), A. Dvořák (Symfónia e mol „Z nového světa“), G. Holst (Dokonalý blázon, baletná hudba); 1964 – J. Suk (Zrání), A. Dvořák (Stabat Mater), D. Kardoš (Hrdinská balada, Koncert pre sláčikový orch. – premiéra), D. Šostakovič (8. symfónia), I. Stravinskij (Svätenie jari), J. Haydn (oratórium Stvorenie); 1965 – A. Honneger (dramatické oratórium Jana z Arcu na hranici – sólisti J. Blaho, Ľ. Buchta, E. Blahová); 1966 – B. Smetana (Predaná nevesta – predohra), L. van Beethoven (Koncert pre husle a orch.); 1967 – S. Prokofiev (Rómeo a Júlia), J. Cikker (Concertino pre klavír a orch.), L. van Beethoven (5. symfónia c mol), J. Haydn (Symfónia č. 104), P. Hindemith (Symfonické metamorfózy), D. Kardoš (5. symfónia), P. I. Čajkovský (Koncert pre klavír a orch. b mol), D. Šostakovič (Poprava Stenku Razina), A. Honneger (symfonický žalm Kráľ Dávid); 1968 – J. Cikker (Orches- trálne štúdie k činohre), L. van Beethoven (9. symfónia), C. M. von Weber (Koncert pre fagot a orch.), P. I. Čajkovskyj (6. symfónia „Patetická“), L. Janáček (Glagolská omša), E. Suchoň (Žalm zeme podkarpatskej – pri príležitosti 60. narodenín skladateľa); 1969 – G. Rossini (Semiramis – predohra), L. van Beethoven (4. koncert pre klavír a orch. G dur), M. Ravel (Dafnis a Chloe. Dve suity), L. Fišer (Patnáct listů podle Dürerovy Apokalypsy), E. Suchoň (Rapsodická suita pre klavír a orch.), J. Cikker (Dramatická fantázia), O. Mácha (Variácie na smrť a tému J. Rychlíka), Ch. Chaynes (Koncert pre organ a orch. – premiéra), L. van Beethoven (6. symfónia „Pastorálna“), R. Berger (3. časť zo Suity), A. Dvořák (Biblické piesne), I. Stravinskij (oratórium Oidipus Rex), B. Martinů (Koncert pre dva klavíry a orch.), A. Dvořák (8. symfónia G dur), M. P. Musorgskij (Noc na Lysej hore – predohra), S. Rachmaninov (2. koncert pre klavír a orch. c mol), J. Kapr (7. symfónia „Krajina detstva“ pre detský zbor a veľký orchester na slovenskú ľudovú poéziu z roku 1968 – premiéra); 1970 – A. Vivaldi (Concerto grosso „Echo“), D. Kardoš (Koncert pre klavír a orch. – premiéra), J. Haydn (Symfónia C dur), I. Stravinskij (Štyri nórske nálady), E. H. Grieg (Koncert pre klavír a orch. a mol), O. Ferenczy (kantáta Hviezda severu), J. Cikker (Hommage á Beethoven – premiéra), L. van Beethoven (Missa solemnis), A. Dvořák (Slovanský tanec č. 1), L. Janáček (Taras Buľba), J. S. Bach (Tri koncertantné symfónie pre organ a orch.), G. F. Händel (Koncert pre organ a orch. g mol), L. Janáček (Symfonietta), G. F. Händel (Mesiáš), L. van Beethoven (2. koncert pre klavír a orch. B dur); 1971 – B. Bartók (Tanečná suita), W. A. Mozart (Koncert pre husle a orch. G dur), A. Očenáš (symfónia O zemi a človeku – premiéra), J. Cikker (Variácie na slovenskú ľudovú pieseň), S. Prokofiev (5. koncert pre klavír a orch.), I. Zeljenka (Meditácia – premiéra), F. Liszt (1. koncert pre klavír a orch. Es dur), D. Šostakovič (13. symfónia pre bas, mužský zbor a orch. – premiéra), H. Berlioz (Rómeo a Júlia); 1972 – A. N. Skrjabin (Symfónia č. 4 Le Poeme de l’extase), J. Pauer (Canto triste. Tri piesne pre stredný hlas a orch. – premiéra), L. van Beethoven (9. symfónia v rámci XX. letných olympijských hier v Mníchove), J. S. Bach (Koncert pre dvoje husieľ a orch. d mol), L. van Beethoven (Koncert pre husle a orch. D dur); 1973 – M. Novák (Prekroč náš čas, pieseň pre barytón a orch. – premiéra), J. Haydn (Koncert pre čelo a orch. C dur), S. Prokofiev (2. symfónia), D. Kardoš (Res philharmonica); 1974 – B. Smetana (cyklus symf. básní Moja vlasť – v rámci Roku českej hudby), L. van Beethoven (4. koncert pre klavír a orch. G dur), S. Prokofiev (kantáta Alex- ander Nevskij), J. Cikker (Nad starým zákopom. Symf. obraz – premiéra), M. Ravel (Koncert pre klavír a orch. G dur); 1975 – B. Smetana (Macbeth a čarodejnica – premiéra), J. Válek (Koncert pre husle, violu a orch. – premiéra), J. Cikker (Pochod povstalcov), A. Dvořák (Slovanský tanec č. 9), M. Novák (Hory a srdce), A. Dvořák (Koncert pre čelo a orch.), B. Martinů (6. symfónia), A. Očenáš (kantáta Miloval som ťa – premiéra), V. Kučera (symf. mozaika Salut), L. van Beethoven (3. koncert pre klavír a orch. c mol), D. Šostakovič (10. symfónia), B. Martinů (3. koncert pre klavír a orch.), C. Debussy (Faunovo popoludnie), D. Kardoš (6. symfónia – premiéra); 1976 – D. Šostakovič (1. koncert pre čelo a orch.), F. Liszt (Faustovská symfónia), J. Brahms (Koncert pre husle a orch. D dur), A. Dvořák (8. symfónia G dur), W. A. Mozart (Koncert pre klavír a orch. d mol); 1977 – D. Kardoš (cyklus symfonických variácií Slovakofónia – premiéra), D. Šostakovič (3. symfónia – prvé prevedenie v ČSSR), J. Pauer (Ouvertura festiva), D. Tapkov (Hymna mieru), L. van Beethoven (5. koncert pre klavír a orch. Es dur); 1978 – O. Ferenczy (Hurbanovská, predohra; Ouvertúra pre orchester – premiéra), E. Suchoň (Symfonietta rustica), L. Burlas (Hudba pre husle a orch. – premiéra), J. F. Doppelbauer (Divertimento pre sláčikový orch.), F. Liszt (Fantázia pre klavír a orch. na uhorské ľudové melódie; Fantázia pre klavír a orch. na Schubertovu pieseň
„Pútnik“), J. Brahms (3. symfónia), L. van Beethoven (Fidelio, predohra), E. Suchoň (Concertino pre klarinet a orch.), F. Schubert (8. symfónia C dur „Veľká“); 1979 – S. Matthus (Koncert pre čelo a orch.), J. Haydn (Omša B dur; Koncert pre organ a orch. C dur), F. Poulenc (Koncert pre organ a orch.), I. Zeljenka (3. symfónia), B. M. Musorgskij (Chovanština, predohra), W. A. Mozart (Koncert pre klarinet a orch. A dur), A. Moyzes (10. symfónia – premiéra), S. Rachmaninov (3. koncert pre klavír a orch.). Osobnosti Ladislava Slováka sme sa však venovali už viackrát i na stránkach nášho časopisu (viď literatúra: Záhorie 6/1998; 5/2002; 6/2008; 4/2009).
Ďalšou speváckou osobnosťou, ktorá patrila ku kmeňovému obsadeniu tohto hudobného telesa, je skalický rodák Ľudovít Buchta (7. 2. 1928 – 7. 12. 1995 Bratislava), syn cirkevného speváka a známeho svadobného družbu Ferenca Buchtu (1902 – 1988). Jeho vzťah k vážnej hudbe podstatným spôsobom formovali skalickí hudobní pedagógovia – huslista Rudolf Zelík, zakladateľ miestnej Hudobnej školy a Janáčkov odchovanec Antonín Skoupil. Mladý Ľudovít sa učil hrať na husliach a spieval v zbore pri Hudobnej škole. Najväčší vplyv na jeho hudobné formovanie mal národný umelec Dr. Janko Blaho. V speve mu bol veľkým vzorom a v súkromnom živote vzácnym priateľom.
Po príchode do Bratislavy sa Ľ. Buchta zapájal do umeleckej činnosti v spevokoloch Tatran s dirigentom K. Makáriusom a Zora s dirigentom J. Haluzickým. Nejaký čas býval spolu s ďalšími študentmi v dome u Blahovcov na Lermontovovej (predtým Günterovej) ulici. Po súkromných hodinách spevu u sólistov SND, manželov Heleny Bartošovej (prvá manželka Dr. J. Blaha) a Emila Schütza sa po roku prihlásil na Štátne konzervatórium do speváckej triedy prof. Anny Korínskej a následne navštevoval VŠMU, ktorú absolvoval v roku 1958 piesňovým recitálom a postavou Lenského z Čajkovského opery Eugen Onegin. Ľudovít Buchta pôvodne ako člen Miešaného zboru bratislavského rozhlasu od roku 1951 stál pri zrode a postupnom rozkvete nového umeleckého telesa Slovenského filharmonického zboru (SFZ) po boku dirigentov Ladislava Slováka a neskôr Jana Mariu Dobrodinského.
Na svoje rodisko však nedal Ľ. Buchta dopustiť, vracal sa doň často, na rodinné oslavy, svadby, na posedenia Hurbanistov (ako „prašáň“ a po smrti otca Ferenca Buchtu ako riadny člen spolku) či príležitostne i medzi folkloristov zo súboru Skaličan. Bol autorom námetu k dokumentárnemu filmu 750 rokov Skalice (réžia Igor Lembovič, 1967). V rámci SF bol od roku 1954 členom výnimočného komorného vokálneho súboru Slovenskí madrigalisti, interpretujúceho najmä staršiu hudbu pod vedením Ladislava Holáska, ktorý bol po celý čas existencie telesa (1964-89) jeho umeleckým vedúcim a dirigentom. Na pôde SF ako člen zboru nespočetnekrát interpretoval oratoriálne a vokálno-symfonické diela slovenských i svetových autorov, 30-krát tiež ako sólista (napr. Šostakovič: 11 piesní na hebrejskú poéziu, dirigent L. Slovák; Stravinskij: Svadba – predvedené tiež na Pražskej jari, dir. L. Slovák; G. F. Händel: Izrael v Egypte, dir. H. Koch; A. Honeger: Kráľ Dávid, dir. L. Slovák, 1967; J. Haydn: Messe d mol “Nelsonova“, dir. Ľ. Rajter; Jana z Arcu na hranici, dir. L. Slovák; L. Nono: Il canto sospeso, dir. Ľ. Rajter; Monteverdi: Nešpory). Boli to diela, ktorých koncertné interpretácie mali nevšedný ohlas u verejnosti i odbornej kritiky. Ľ. Buchta od svojich 25 rokov nadviazal úspešnú spoluprácu s Čs. rozhlasom v Bratislave, pre fonotéku ktorého nahral viaceré ľudové piesne v úpravách slovenských skladateľov. V rozhlasovom archíve sa nachádzajú piesne Frica Kafendu a najmä národného umelca M. Schneidera–Trnavského – Vesper dominicae, Letí havran a Guslar zo zbierky Slzy a úsmevy, nahraté v roku 1965. Od 70. rokov minulého storočia pôsobil aj ako učiteľ, bol hlasovým pedagógom na bratislavskom konzervatóriu a tiež na Katedre skladby a dirigovania VŠMU, kde prednášal hlasovú výchovu budúcim dirigentom a zbormajstrom. Vychoval tu niekoľko významných operných a koncertných sólistov.
Keď náhodou nemal vystúpenia, koncerty a nahrávania, raz za mesiac sa opakoval – ako o
tom píše jeho syn Branislav Buchta vo svojich Spomienkach na tatu (2015) – rituál odchodu do krúžku, teda medzi členov Slováckeho krúžku a Skaličanov v Bratislave, kde sa cítil najlepšie: „Kde bola ľudová hudba, spev – jeho láska. Kde boli takí, ako on, rovnakej krvnej skupiny. Vtedy ho prestalo bolieť srdce, odpuchlo mu napuchnuté, zmizla migréna… Potom sa obliekol, dal mame pusu a nech to bolo kedykoľvek, s futrálom v ruke ľahkým krokom zbehol tri poschodia starého činžovného domu. Celý vzrušený, akoby šiel na prvé rande, s mladíckou nedočkavosťou zbehol po 70-tich schodoch a ponáhľal sa tam, kde bol medzi svojimi. 12-krát do roka vyzdravel, omladol.“ Všetci „Krúžkari“ ho majú určite v pamäti v typickej situácii, ako chodiac medzi stolmi s láskavým úsmevom sprevádza svoj spev na husliach.
V spojitosti s Ľ. Buchtom spomenieme jeho kolegu, priateľa a tiež dlhoročného člena zboru SF Michala Ridoša (11. 8. 1929 Vinné, okr. Michalovce – 27. 5. 2020 Skalica), ktorý sa s manželkou Annou, rod. Ivičičovou (sestrou Júlie Blahovej, manželky Dr. Janka Blaha), na dôchodok presťahoval z Bratislavy do Skalice a pokiaľ mu zdravie dovoľovalo, pomáhal ešte
svojím nádherne zafarbeným tenorom v skalickom chrámovom zbore Cantamus Domino.
Z orchestra SF pripomenieme jeho dlhoročného člena, hráča na tympanoch a bicích nástro- joch Vladimíra Bittnera, rodáka z Malaciek a Františka Reka (nar. 1941), rodáka z Přerova, ale žijúceho v Malackách, pôsobiaceho v SF od roku 1958 aj ako vedúci sekcie bicích nástrojov. Z Vysokej pri Morave pochádzal Jozef Luptáčik (10. 1. 1947 – 25. 9. 2007, zomrel počas zájazdu vo Švajčiarsku), prvý klarinetista a od roku 1971 vedúci klarinetovej skupiny SF, zakladajúci a dlhoročný člen Filharmonického dychového okteta a tiež predseda Umeleckej rady SF. V roku 1978 premiérovo uviedol Concertino pre klarinet a orchester Eugena Suchoňa s Českou filharmóniou s dirigentom Zdeňkom Košlerom. Ako pedagóg vychoval veľký počet umelcov, okrem iných aj svojho syna Jozefa Luptáčika ml., tiež člena orchestra SF.
So Slovenskou filharmóniou ako sólisti účinkovali viacerí umelci, ktorí boli profesionálne viazaní zvyčajne na Slovenské národné divadlo.
Prvý profesionálny operný slovenský spevák, sólista SND a skalický rodák Janko Blaho (15. 9. 1901 – 24. 4. 1981) sa so SF predstavil celkovo 28-krát. Už 22. júna 1926 koncertovali vo Veľkej sále Reduty mladý tenorista Janko Blaho a taliansky barytonista Umberto Urbano v prospech detí bratislavských nezamestnaných. Spolu s Karlom Zavřelom a Žofiou Napravilovou (o tejto rodáčke z Močidlian sa zmienime neskoršie) spieval sólo v Kantáte o posledných veciach človeka (1933) Ladislava Vycpálka pod taktovkou Karla Nedbala. Napríklad v rokoch 1953-55 sa spolu s Máriou Kišonovou-Hubovou (rodáčkou z Lábu) predstavil na záverečných koncertoch Hudobného leta v Žiline, Martine a Bratislave v 9. symfónii Beethovena. Okrem širokého operného repertoáru bolo interpretačným umeleckým vrcholom Janka Blaha sólo v kantáte Žalm zeme Podkarpatskej pre tenor, sólo, miešaný zbor a orchester od Eugena Suchoňa. Toto dielo predviedol viackrát s dirigentom Ľudovítom Rajterom, napríklad na Pražskej jari (1957, 1959) a najmä s dirigentom Ladislavom Slovákom, napr. pri 10-ročnom jubileu Miešaného zboru Čs. rozhlasu v roku 1956.
So zborom SF účinkoval tiež prvorodený syn Janka Blaha a Heleny Bartošovej Pavel Blaho (24. 2. 1929 – 20. 4. 1989), ktorý mal najmä detské roky spojené so Skalicou, dokonca prezývku Bundala získal podľa svojho najlepšieho kamaráta z Predmestia. Spieval ako barytonista (resp. ba- sista) v zbore SF i v Madrigalistoch, napríklad 23. a 24. februára 1967 ako sólista (spolu s Ferdinandom Klindom – organ, Ľudovítom Buchtom – tenor a ď., dirigoval Ladislav Holásek). Dokonca inšpiroval – ako si spomína jeho sestra Helena Jurasovová-Blahová – svojho priateľa, hudobného skladateľa Ilju Zeljenku k napísaniu pozoruhodnej kom- pozície Hry pre 13 spevákov (1968), v ktorej speváci hrajú na detské nástroje a namiesto textu spievajú iba rôzne slabiky. Pavel Blaho v tejto avantgardnej skladbe plnej hudobného vtipu predviedol svoju muzikálnosť – spieval basový part a hral na veľkom bubne i na nahrávke tohto diela.
A do tretice z blahovského rodu – v roku 1965 debutovala so SF v Honeggerovom oratóriu
Jana z Arcu na hranici skalická rodáčka, dcéra Janka Blaha Eva Blahová (1. 12. 1944 Skalica). V roku 1966 nahrala kantátu Hirošima – pre recitátora, koloratúrny soprán, barytón, miešaný zbor a veľký orchester od Ivana Hrušovského. Po absolvovaní VŠMU v odbore spev – koloratúrny soprán sa zamerala neskôr na interpretačné umenie z pohľadu pedagogického. Jej viacerí žiaci predstavujú dnes svetovú špičku na významných operných scénach. Celkovo sa so SF predstavila ako sólistka 10-krát.
Je až symbolické, že všetci štyria vyššie spomínaní umelci, teda Ladislav Slovák, Janko Blaho, Eva Blahová a Ľudovít Buchta sa stretli so Slovenskou filharmóniou na jednom pódiu, a to pri interpretácii dramatického oratória Arthura Honeggera Jana z Arcu na hranici vo februári 1965.
Pôvabná sopranistka Žofia Napravilová (28. 7. 1910 – 15. 4. 1950) sa narodila podľa encyklopédií v Močidľanoch (dnes Popudinské Močidľany), ale v skutočnosti na kobylanskom majeri – žrebčinci, kde jej otec českej národnosti bol správcom. Po troch skvelých sezónach v SND v roku 1934 odišla do Opery pražského ND. Zomrela predčasne v roku 1950. Svoju muzikalitu uplatnila aj na koncertnom pódiu. Spievala sólo v oratóriu Josepha Haydna Stvorenie (1932) spolu s Helenou Bartošovou (11. 1. 1905 Budapešť – 8. 2. 1981 Rychnov nad Kněžnou), prvou manželkou Dr. Janka Blaha. Koncert v rámci 200-ročného výročia narodenia skladateľa so SF a spevokolom Zora naštudoval a dirigoval zbormajster František Procházka. Ž. Napravilová bola prvou interpretkou orchestrálnej verzie cyklu Eugena Suchoňa na slová Ivana Kraska Nox et solitudo (1933), uvedenej v SND na koncerte Bratislavského symfonického orchestra pod vedením Karla Nedbala. V druhej časti
koncertu spievala sólo v 4. symfónii Gustava Mahlera. Spolu s Jankom Blahom a Karlom Zavřelom spievala sólo v Kantáte o posledných veciach človeka (1933) Ladislava Vycpálka opäť pod taktovkou Karla Nedbala. Na spomienkovom večere pri príležitosti nedožitých 60. narodenín Oskara Nedbala spievala s klavírnym sprievodom Ladislava Holoubka jeho Štyri piesne pre soprán (1934). S nemeckým dirigentom pôsobiacim v Bratislave Kurtom Freitagom spievala sólo v Jánových pašiách J. S. Bacha v Dóme sv. Martina (1934).
Margita Česányiová (28. 11. 1911 – 25. 10. 2007) pochádzala zo Studienky (vtedajšej Hasprunky). Po absolvovaní štúdia spevu na Hudobnej akadémii v Bratislave roku 1933 nastúpila do Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobila ako sólistka, resp. stály hosť do roku 1978. Hosťovala na našich i mnohých zahraničných scénach. Zamatovo znejúci hlas M. Česányiovej sa nám zachoval i na gramofónových nahrávkach a stal sa tak
trvalým vkladom do pokladnice nášho interpretačného umenia. Predstavila sa napríklad na slávnostnom koncerte pri 5. výročí založenia SF v 9. symfónii Beethovena (dir. Ľ. Rajter, 1. 10. 1954); a na Pražskej jari ako sólistka v dielach D. Kardoša – kantáta Pozdrav veľkej zemi a Suchoňových Metamorfózach (28. 5. 1955).
Ďalšou našou národnou umelkyňou, sopranistkou zo Záhoria, je Mária Kišonová-Hubová (17. 3. 1915 – 11. 8. 2004), rodáčka z Lábu, ale detstvo prežila v susednom Zohore. Po skončení gymnázia absolvovala pedagogickú akadémiu v Bratislave a začínala ako učiteľka, ale láska k spevu a talent ju zaviedli na súkromné štúdium spevu u J. Egema a A. Korínskej a v rokoch 1937-38 na Neues Wiener Konservatorium do speváckej triedy prof. Anny Schönwaldovej. V rokoch 1938 – 1978 bola sólistkou opery SND v Bratislave a načas (1946
– 1947) i v Prahe. Jej mäkký lyrický soprán možno obdivovať na nahrávkach gramoplatní a v Slovenskom rozhlase. Okrem jej dominantných úloh v slovenských národných operách (Cikkerov Beg Bajazid, Suchoňov Svätopluk, Moyzesov Udatný kráľ) jej vďačíme aj za interpretácie piesní Mikuláša Schneidera-Trnavského, Alexandra Moyzesa, Šimona Jurovského a Dezidera Kardoša. Mária Kišonová-Hubová spolu s Margitou Česányiovou boli vo svojej dobe najvýznamnejšie sopranistky našej reprezentačnej scény – SND. Dňa 17. decembra 1943 sa vo vládnej budove uskutočnil X. symfonický koncert Orchestra SRo s dirigentom Krešimirom Baranovičom a sólistami Máriou Kišonovou-Hubovou (soprán), Jelizavetou Evertovou (alt), Jankom Blahom (tenor), Borisom Jevtušenkom (bas). Už so Slovenskou filharmóniou sa predstavila napríklad na záverečných koncertoch Hudobného leta v Žiline a Martine v Beethovenovej 9. symfónii spolu s dr. Blahom v roku 1953. Mimoriadne úspešné predvedenie Beethovenovej 9. symfónie pri príležitosti 185. výročia narodenia skladateľa, so slávnym dirigentom Hermanom Abendrothom, sa konalo 15. a 16. decembra 1955 opäť so sólistami M. Kišonovou a J. Blahom.
Bezpochyby najväčšie medzinárodné uznanie si získala sopranistka Lucia Poppová (12. 11. 1939 – 16. 11. 1993), rodáčka zo Záhorskej Vsi, ktorá študovala operný a koncertný spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u J. Godina a A. Hrušovskej. Od leta 1963 žila v Rakúsku a ako členka viedenskej Štátnej opery sa preslávila na viacerých operných miestach, napríklad v Kolíne nad Rýnom, Mníchove i New Yorku. Pred slovenským
publikom sa však mohla predstaviť až po roku 1989, konkrétne v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie a na Bratislavských hudobných slávnostiach 1990, kedy s Bamberskými symfonikmi predniesla Štyri posledné piesne od Richarda Straussa. Žiaľ, k ďalším vystúpeniam tejto výnimočnej umelkyne už neprišlo. Po ťažkej chorobe v novembri 1993 odišla jedna z najväčších mozartovských a straussovských sopranistiek operného sveta druhej polovice 20. storočia.
So Slovenskou filharmóniou je zaujímavo spätý tiež Ernest Riegler-Skalický (Ernő Szakolczay-Riegler) (12. 1. 1890, Skalica – 20. 3. 1968 Bratislava). Jeho otec Henrik Riegler vyučoval matematiku a fyziku na skalickom gymnáziu, ale mal záujem tiež o hudbu, hral na violončele. Rodinný dom Rieglerovcov bol na hlavnom námestí pri dodnes stojacom Gvadányiho dome. V roku 1923 ho pozvali do Baziliky sv. Štefana v Budapešti na post umeleckého organistu, kde pôsobil do roku 1947. Popri vyučovaní a umeleckej činnosti nadobudol reputáciu i ako staviteľ organov. Spolupracoval s výrobcami Angster z Päťkostolia a s Riegerovou fabrikou na organy vykonal prestavbu mnohých organov.
Ako 55-ročný začal nový život a kariéru v Bratislave pod menom Ernest Riegler-Skalický. Bol vymenovaný za profesora na Št. konzervatóriu a Akadémii pre hudobné umenie a vedy. Popri výučbe vyprojektoval ešte pred oficiálnym založením Slovenskej filharmónie v jej priestoroch v roku 1948 organ, na ktorom neskôr veľakrát koncertoval i nahrával do rozhlasu. V roku 1956 vyprojektoval a skolaudoval koncertom 30. októbra novopostavený koncertný organ v bratislavskej Redute. Ako vysokoškolský profesor vychoval viacerých študentov, spomedzi nich získal medzinárodné uznanie Ferdinand Klinda.
Ferdinand Klinda sa narodil síce v Košiciach (12. 3. 1929), ale rodinné korene ho viažu ku Kútom a študentské roky zasa ku Skalici, kde sa stal načas organistom, dokonca hneď v troch hlavných svätostánkoch, vo farskom kostole, u františkánov i u milosrdných bratov. Na jar roku 1947 sa mu naskytol inšpirujúci zážitok z prvého živého organového koncertu, ktorý vo farskom kostole v Skalici zahral profesor Ernest Riegler, práve repatriovaný z Budapešti. Po maturite na skalickom gymnáziu (1947) ho prijali na Konzervatórium v Bratislave a následne na VŠMU práve do organovej triedy Ernesta Rieglera. Súčasne získal i doktorát medicíny (1952) na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Z jeho bohatej koncertnej činnosti so Slovenskou filharmóniou spomenieme koncerty (často premiéry), kde sa F. Klinda predstavil ako sólista, napr.: Š. NémethŠamorínsky – Koncert pre organ a orchester (1960); v roku 1963 hral viackrát so SF pod vedením známeho českého dirigenta Karla Ančerla; v roku 1966 koncertoval v Koncertnej sieni SF spolu s Madrigalistami Slovenskej filharmónie; Ch. Chaynes – Koncert pre organ a orchester; G. F. Händel – Koncert pre organ a orch. g mol, dir. Antal Doráti, (1969); J. S. Bach – Tri koncertantné symfónie pre organ a orchester, v Bukurešti a Budapešti, s Českou filharmóniou v rámci BHS; J. Haydn – Koncert pre organ a orch. C dur, dir. L. Slovák (1970); E. Suchoň: Symfonická fantázia na meno B A C H pre organ, sláčikový orchester a bicie, dir. Ľ. Rajter (1972) a v roku 1978 koncert k narodeninám skladateľa; Casella: Concerto Romano pre organ a orchester (1976); SF si pripomenula 50. narodeniny sólistu F. Klindu koncertom J. Haydn – Koncert pre organ a orch. C dur a F. Poulenc: Koncert pre organ a orch., dir. L. Slovák (1979). F. Klinda zavŕšil svoju činnosť a vystúpil ako 83-ročný spolu s piatimi skvelými organistami (s bývalými žiakmi a ich žiakmi) na inauguračnom koncerte novopostaveného koncertného organa v sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave 20. mája 2012.
Na záver uvedieme dva koncerty Slovenskej filharmónie, viažuce sa na Skalicu. O tom prvom – pravdepodobne jednom vôbec z prvých v Skalici – sa píše v Kronike mesta Skalica 2 a uskutočnil sa v roku 1928: „Dňa 4. XI. konala sa oslava 10teho výročia príchodu slovenskej vlády Šrobárovej do Skalice. Pre nepriaznivé počasie odbavovala sa slávnosť v jezuitskom kostole, kde o význame tohto príchodu zástupcov vlády republiky na pôdu oslobodeného Slovenska prehovorili naviazujúc na svoje spomienky a dojmy z tej doby Dr. Šrobár. Zároveň s odhalením pamätnej dosky na radnici, ktorá zvečňuje túto udalosť, bola zasadená pamätná doska na rodný domčok Dr. Blaha, jednoho z hlavných činiteľov prevratových dní na Slovensku, ktorý sa však radostného jubilea nedočkal. Pri tomto pietnom aktu prehovoril o Dr. Blahovi Dr. B. Haluzický. Roľ. dorast išiel k hrobu Dr. Blahu, položil naň vence a zaspieval pieseň „Hojže, Bože“. Mesto tiež ovenčilo hrob veľkého svojho rodáka. O ½ 3h. konal sa v Kruhu koncert Slov. filharmonie z Bratislavy s týmto programom: 1. Bella: Osud a ideál, 2. Smetana: Vltava, 3. Foerster: V horách. Dirigoval Zd. Folprecht.“
A zatiaľ posledný z koncertov sa konal v rámci Divergencií – večerov hudby v Skalici 18. júna 2019, kedy Slovenská filharmónia so zborom uviedli okrem Suchoňovej Aká si mi krásna a Mozartovho Koncertu pre klavír a orchester d mol (sólista M. Lapšanský) aj Bratislavskú omšu (Missa Posoniensis) Štefana Németha-Šamorínskeho pod vedením dirigenta Rastislava Štúra a zbormajstra Jozefa Chabroňa.
Je obdivuhodné, koľko významných divadelných umelcov dalo Záhorie slovenskej kultúre, v danom prípade opernej a koncertnej scéne, ktorá tvorí jej neodmysliteľnú súčasť. Práve preto sme aspoň stručne pripomenuli túto plejádu mimoriadnych osobností z nášho regiónu, spojenú s pôsobením Slovenskej filharmónie.
Pramene a literatúra
Štátny archív Trnava, pracovisko Archív Skalica, fond Kroniky miest a obcí, Kronika mesta Skalica II, s. 163.
Blaho, Jaroslav: Spomienky. Rukopis. Archív Záhorského múzea v Skalici, 2018.
Buchta, Branislav: Spomienka detí na „krúžek nášho tatu“, 2015; Hudba bola jeho láska. Mgr. Ľudovít Buchta (1928 – 1995) (spomienka priateľov k nedožitej 80-ke), 2008. Rukopisy. Archív Záhorského múzea v Skalici, fond DHK.
Dúnarová, O. – Kalivodová, E.: Dirigent, zbormajster a pedagóg Ladislav Slovák. In: Záhorie XVIII, 2009, č. 4, s. 16-19.
Horváth, Vladimír a kol.: Slovenská filharmónia 1949 – 1979. Obzor, Bratislava 1980.
Jurasovová, Helena: Janko Blaho v spomienkach. Smutnosmiešne (s)povedačky spolovice Skaličanky. Elán, Brat- islava 2008.
Michalovič, P. – Drška, R.: Náš rozhovor s lekárom, organistom, muzikológom a pedagógom prof. Ferdinandom Klindom. In: Záhorie XXV, 2016, č. 2, s. 16-22.
Michalovič, P.: Náš rozhovor s koncertnou speváčkou prof. Evou Blahovou. In: Záhorie VI, 1997, č. 5, s. 18-21.
Michalovič, P.: Náš rozhovor s dirigentom Ladislavom Slovákom. In: Záhorie VII, 1998; č. 6, s. 14-17.
Palovčík, Michal: Priekopníci slovenského operného divadelníctva Helena Bartošová a Dr. Ján Blaho. ARM 333, Bratislava 2001.
Poláková, Štefánia: Operné umelkyne zo Záhoria. In: Záhorie XIII, 2004, č. 1, s. 16-22.
Slovenský filharmonický zbor. Pallas, Bratislava, 1978.
Szakolczay, Cecilia: Ernest Riegler-Skalický (1890 – 1968). In: Záhorie XXIV, 2015, č. 3, s. 2-6.
http://hc.sk/o-slovenskej-hudbe/interpreti
