„Bol by to opravdový zázrak, keby niekde v tichom ústraní ešte posiaľ žil neojavený jedinečný spevák veľkosti Evy Studeničovej.“ Týmito slovami zdôraznil spevácke umenie Evy Studeničovej jej „objaviteľ“ prof. Karol Plicka. Ako pracovník Matice slovenskej pri svojich cestách za ľudovým umením nahral v decembri 1924 u starenky Studeničovej v Svätých Jánoch (dnes Moravský Sv. Ján) 250 piesní. Bola z tých vzácnych nositeľov a reprezentantov spevnej tradície, s ktorými sa stretneme v piesňových oblastiach už len celkom ojedinele. Mala neobyčajne zaujímavé podanie najmä tiahlych melódí, používala zdobený, cifrovaný spôsob spevu so silnými individuálnymi improvizačnými schopnosťami.
Evu Studeničovú volali často na svadby, lebo vedeli o jej umení zabaviť ľudí svojím spevom a nespočetným množstvom piesní. Ešte aj vo vysokom veku si pamätala všetky slohy dlhých baladických piesní. Sama k tomu povedala: „Jak sem pjesňičku bárde očula, v noci mi to došlo šecko do hlavy a ráno sem to už vjedzela a už sem to potom nezapomenula. Ešče mi to donde do hlavy šecko aj fčil, ked sedzím sama pod praslicú a pradem pro ludzí… Už bych to aňi já tak nevytahla jak volakedy, ked sem byla mladá. Už neňi tej pare! Ja, des ú ty čase! Už sú tam! Bože múj, aňi í neňi, co by tak jedzela ty staré pjesňičky spívat, jak á sem jedzela.“ Eva Studeničová zomrela 12. apríla 1943 v Moravskom Sv. Jáne.
Ornamentálny spev je určitý spôsob prednesu zväčša tiahlych piesní vo voľnom tempe, kde sa využívajú rôzne melodické ozdoby na ozvláštnenie melódie. Dokážu to len speváci výnimočne talentovaní, zžití s prostredím, kde vyrástli, aby tak obohatili domáce spevné podanie až po samú hranicu dokonalosti. Stopy po ozdobnom speve nachádzame okrem moravsko-jánskej zbierky v reziduálnej forme aj v notových zápisoch ďalších zbierok, napr. v Záhoráckych pjesničkách dr. Janka Blahu, v Slovenskom spevníku I. od prof. Karola Plicku, a to najmä v obciach Sološnica, Unín, Závod, Gbely, Borský Mikuláš, Sekule a Malé Leváre. No i tak sa ukazuje ako najdôležitejší mikroregión práve Moravský Sv. Ján a jeho blízke okolie. K. Plicka hľadal takýto podobný štýl spevu veľa rokov márne, až ho nakoniec našiel u starej speváčky z Ranšpurka v rakúskej oblasti Moravského poľa.
Zápisy ozdobného spevu Evy Studeničovej, ktoré K. Plicka preniesol a zvečnil na papier, sú nezasvätenému, bežnému čitateľovi tažko prístupné a dešifrovateľné. Pripomínajú skôr detailné transkripcie inštrumentálnej hry. No bez zachytenia melodicko-rytmických nuáns by sme len ťažko mohli postihnúť dôležité štylistické znaky prejavu, o čo predovšetkým zapisovateľovi išlo. Plickov absolútny sluch, schopnosť zapisovať spievaný prednes na prvé počutie vysoko hodnotia aj skladatelia Leoš Janáček a Vítězslav Novák. „Najmä priateľstvo s Janáčkom bolo pre Plicku jedným z najsilnejších zážitkov. On ho zasvätil do zvláštnej techniky počúvania a zaznamenávaia speváckych ozdôb a popevkov“ (Karel Plicka, 1989).
V roku 1928 vyšiel vo vydavateľstve Matice slovenskej výber 43 ľudových piesní – rukopisných zápisov Karola Plicku od speváčky Evy Studeničovej. K 90. narodeninám prof. K. Plicku vyšla v roku 1984 čiastočne upravená a doplnená reprezentatívna zbierka „Eva Studeničová spieva z piesňovej zbierky Karola Plicku“. Zbierka je vzácnym svedectvom kedysi živého, kdes už zaniknutého archaického spevu v starom ozdobnom štýle, ktorý uchovala výnimočná speváčka z Moravského Sv. Jána. Vďaka Plickovej zbierke sa môžeme s týmito ľudovými piesňami dýchajúcimi minulosťou aj dnes potešiť a obohatiť.
Použitá literatúra:
Eva Studeničová spieva z piesňovej zbierky Karola Plicku. Martin, 1984.
Plicka, K.: Slovenský spevník I. Bratislava, 1961.
Karel Plicka 1894 – 1987, SNM 1989.
Michalovič, P.: Staršie zápisy ozdobného spevu na Záhorí a súčasný prístup k nim. In: Ethnomusicologicum 1. Bratislava, 1993.
