Minulý rok sme si pripomenuli 150. výročie kodifikácie štúrovskej slovenčiny oslavami v Hlbokom a v tomto roku uplynie 150 rokov od založenia celoslovenského kultúrneho spolku TATRÍN – priameho predchodcu Matice slovenskej. Pri tejto príležitosti treba pripomenúť, že aj základy Tatrína sa rodili na Záhorí: impulz na jeho založenie totiž vzišiel z pamätného júlového stretnutia Štúra, Hurbana a Hodžu v roku 1843 v Hlbokom a o rok – 26. – 28. augusta 1844 sa konalo v Liptovskom Sv. Mikuláši jeho prvé valné zhromaždenie.
Tatrín bol už od vzniku koncipovaný ako súkromný spolok, členmi mohli byť jednotlivci bez ohľadu na kofesionálnu a stavovskú príslušnosť. Hoci podstatnú časť členstva tvorila evanjelická inteligenica, zväčša absolventi bratislavského lýcea, stanovy boli príbuzné Slovenskému učenému tovarišstvu: povinnosťou členov bolo rozvíjať spolkovú činnosť finančnými príspevkami a písaním slovenských kníh. Predstavenstvo tvoril výbor zložený z predsedu, účtovníka, štyroch členov, členstvo sa skladalo z dobrovoľných podporovateľov a „stálcov“ – stálych členov, ktorí sa zaviazali platiť ročne aspoň päť zlatých.
Spolok Tarín rozvíjal svoju činnosť až do revolučných rokov 1848 – 1849. Počas celého štvorročného trvania bol predsedom Michal Miloslav Hodža a členovia výboru sa postupne dopĺňali, najmä po zjednotení s katolíckou inteligenciou: vo výbore pracovali muži pôsobiaci na Záhorí, resp. z neho pochádzajúci – Jozef M. Hurban a Jozef Ščasný.
Spočiatku bol spolok Tatrín záležitosťou evanjelických národne cítiacich vzdelancov. Avšak v roku 1846, pravdepodobne v máji, navštívili Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Peter Kellner-Hostinský Jána Hollého na Dobrej Vode, aby ho požiadali o spoluprácu a podporu pri rozšírení radov Tatrína o katolícku inteligenciu. Medzi iným Hollý o tejto návšteve píše Martinovi Hamuljakovi – „Rekli dál: abi sa ňejaké místo ustanovilo na kerém bi sa i naší i jejích spisovatelé zešli a o tomto spojenu radu držali, jako bi sa to najlepšej vikonalo. Já sem na to sťiskel plecama: že sem už slepí a naších spisovatelov, súli kde kerí, vác neznám. Hovorili, že teda Ščasnému o tej veci písat budú.“
Hollého dielo, najmä vydanie jeho súborného diela v štyroch zväzkoch v roku 1841 – 1842 s jeho portrétom a po prvý raz publikovaným Chválospevom na Antona Bernoláka, nesporne malo rozhodujúci podiel ako na rozhodnutie kodifikovať slovenský spisovný jazyk, tak i na úmysel vytvoriť celoslovenské kultúrne združenie. Bratislavská mládež sa v júni 1843, teda tesne pred kodifikáciou a rok pred založením Tatrína, obracia na Hollého listom s mottom z Chválospevu – „Zbuď sinov odroďeních, abi už raz opusťili Češku/ A spolu zjednoťení, ke svéj sa navráťili matce.“ Okrem iného píšu: „Zložťe už aj Vi, prevelební Otče, to presvedčeňje o nás, že mi ešte ďalej našu drahú maťer Slovensku chceme hrdúsiť … priviňte k sebe sinov, Vi Otče Slovákov, k Vám sa priznávame a chceme na záklaďe, čo sťe Vi z verními Slováci rozložili, stavbu ďalej ťahať.“ Preto je prirodzené, že sa „tatrínci“ s úmyslom zjednotiť celú slovenskú inteligenciu obrátili práve na Hollého ako celonárodne uznávanú autoritu.
Treba pripomenúť, že v čase vzniku Tatrína ešte existoval, hoci už s veľkými problémami, spolok presne o desaťročie starší – Spolok milovníkov slovenskej reči a literatúry, ktorého nákladom práve vyšli Básne Jána Hollého a ktorý sa postupne stával záležitosťou katolíckej inteligencie, generačne staršej. Práve v roku 1844 vyšlo spolkovým nákladom posledné dielo – preklad gbelského rodáka Antona Knappa Biblická história a skorý zánik Spolku sa dal predvídať. Keďže jeho členom bol aj Ján Hollý, Štúr, Hurban a Kellner-Hostinský, dúfali, že bude sprostredkovateľom pri získaní katolíckych spisovateľov pre Tatrín. Hollého zdravotný stav bol už však veľmi vážny, preto ich voľba padla na jeho spolurodáka a mladšieho priateľa Jozefa Ščasného.
Štúr so Ščasným nadviazal osobný kontakt ešte v časoch jeho kaplánovania na katolíckej fare v Uhrovci a zrejme Štúrovu ponuku na spoluprácu prijal – spolu s ním aj ďalší predstavitelia najmladšej generácie pridžiavajúcej sa bernolákovčiny. Z tohto aspektu sa stalo štvrté valné zhromaždenie Tatrína v roku 1847 na čachtickej katolíckej fare u Jozefa Urbanovského pamätným, lebo na ňom prichádza aj k dohode jazykovej – k zjenoteniu na báze štúrovskej slovenčiny (aj keď po skončení revolúcie opäť nastanú jazykové roztržky). Na tomto zhromaždení bol Ščasný (Spolu so Štefanom Závodníkom) zvolený za člena výboru Tatrína za katolícku inteligenciu.
Po čachtickom zhromaždení sa konala vo Veselom u Juraja Holčeka, ktorý predtým pôsobil ako kaplán v Jablonici, ustanovujúca schôdza Prvého ústredného spolku zakladateľov spolkov miernosti – Jozef Ščasný bol zvolený aj do jeho predsedníctva.
Hlavná úloha Tatrína – rozvíjanie slovenského národného života – sa napĺňala predovšetkým vydávaním kníh, zábavných a poučných spisov pre ľud, ale aj beletrie a vedeckých diel pre vzdelanejšie vrstvy. K najvýznamnejším tatrínskym vydaniam patrí Štúrova práca Náuka reči slovenskej (1846) a Hodžove diela Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847), Epigenes Slovenicum (1847) a Větín o slovenčině (1848). Zoznam členov nepoznáme, ale v deputácii v roku 1847 do Viedne za úradné schválenie Tatrína bol aj skalický rodák – inžinier Pavel Mazúr.
Tatrín bez dosiahnutia úradného schválenia v revolučných rokoch zanikol, posledným činom bolo vydanie tlačou 5000 exemplárov Žiadostí slovenského národa z Liptovského Sv. Mikuláša. Ale počas svojej existencie splnil historickú úlohu v zjednocovacom procese slovenskej inteligencie a na náš „záhorácky“ podiel v ňom môžeme byť oprávnene hrdí.
Literatúra:
Ambruš, J.: Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava 1964.
Fordinálová, E.: Dva jubilujúce spolky v kultúrnom kontexte. In: SJaLvŠ, 1993/1994, 7-8.
Korešpondencia Jána Hollého – editor J. Ambruš. Martin 1969.
Miškovič, A.: Čachtické zhromaždenie Tatrína r. 1847. In: Zborník Matice slovenskej, 1933-34, 11-12.
Rapant, D.: Tatrín. Martin 1950.
