Práve v súčasnosti, keď si Skalica pripomína 790 rokov od prvej písomnej zmienky a 635 rokov od svojho povýšenia na slobodné kráľovské mesto, získala po rozsiahlej rekonštrukcii historického jadra staro-novú tvár.
Jozef Šátek v monografii Skalice uvádza, že súčasný výraz získalo mesto v polovici 17. storočia po veľkých požiaroch, ktoré zachvátili Skalicu v rokoch 1620, kedy vyhorel farský chrám a 154 domov, v roku 1629, keď vyhorela fara s archívom a v roku 1631, keď vyhorela radnica, Kaplnka svätého Juraja a 110 domov. (Šátek, 1968, s. 91 – 92)
Archívny materiál Pocžet Obeczny miesta Skalicze, publikovaný v roku 1880 v Slovenskom letopise F. V. Sasinkom, nám umožňuje nahliadnuť do jedného účtovného roku od 1. mája 1632 do 1. mája 1633 a zistiť, aké investičné podujatia pred 375 rokmi zamestnávali richtára Štefana Potockého a prísažných mesta a ako ich personálne, finančne a materiálovo zabezpečovali.
Niet divu, že v tomto nepokojnom období protihabsburských povstaní, 30-ročnej vojny a tureckého ohrozenia bola hlavnou investičnou akciou dostavba Dolnej brány (nazývanej aj holíčskou alebo uhorskou) a vybudovanie mosta na Hornej bráne (nazývanej aj strážnickou). Významnou investičnou akciou bola aj prestavba radnice po požiari v roku 1631 a oprava viacerých mestských, verejných a sakrálnych objektov.
Vedenie väčších investičných podujatí zverilo mesto talianskym staviteľom, ktorých pomenovávalo vlastným menom a priezviskom alebo vlastným menom a všeobecným pomenovaním Wlach, označujúcim krajinu ich pôvodu. Čiastkové odborné práce zadávalo domácim remeselníkom, ktorí boli pomenovaní celým menom a priezviskom, vo väčšine prípadov však vlastným menom a prímenom označujúcim ich povolanie.
Investorom stavieb vo vlastníctve mesta Skalice alebo ich opráv bol magistrát, na ostatné verejné objekty, ktoré slúžili mešťanom, prispievalo hlavne materiálovo z mestských podnikov (vápno, tehly, kameň) alebo z mestských zásob tých materiálov (drevo, železo), na predaj ktorých malo mesto monopol.
Dolná brána
Stavbu Dolnej brány zadalo mesto murárskemu majstrovi Pavlovi della Rosa, ktorý počas prác zomrel, a tak v roku 1632 prevzal vedenie stavby kamenár Krištof Wlach, ktorému mesto zaplatilo 49 fl., 10 meríc raže a sprepitné 2 holby vína, keď „rampuch kwadratowým kamenem zaklenul“.
Na stavbu brány bolo v sledovanom účtovnom období použitých 16 080 pálených tehál z mestskej tehelne a 100 urien vápna z mestskej vápenky. Piesok kopal v chotári mesta Marek Charvát, ktorý pri tejto práci zahynul. Okrem toho mesto kúpilo od „kameníka Jiříka Hobika“ 9 siah kameňa za 4 florény 50 denárov na kamenné kvádre a zaplatilo Antonínovi Kameníkovi za tesanie 15 kusov článkov na 3 okná a zhotovenie dier na mreže na 2 okná dohodnutú odmenu 6 fl. 60 d. Za kresanie kameňa zaplatilo aj Janovi Kameníkovi 12 fl. a 10 meríc raže.
Na pokrytie brány kúpil magistrát od Pavla Pavlíka z Trnávky 2000 šindľov za 8 fl. 90 d. a vo Viedni 3000 šindľových klincov za 5 fl. 53 d. Na „okolky“ pod dve baštičky dodalo mesto z vlastných zásob 10 dosák, na podlahu od Martina Šulkových z Vrboviec kúpilo 10 dubových dosák. Vo Viedni dal kúpiť magistrát 900 latových klincov a na zhotovenie nárožníkových klincov použili z mestských zásob 15 funtov železa. Krov zhotovil a ostatné tesárske práce vykonal Matúš Tesár za odmenu 21 fl. 50 d. a 12 meríc raže.
Na zhotovenie padacieho mosta na Dolnej bráne (na val zdrže na panvičky i tolikež na hřebíky i na valce, kady retez se táhne když se brána otvírá aneb zavírá, též i k rumpálu, aby se držel, tolikéž i na šíny na most) dalo mesto 139 a pol funta železa a fošne na most splatilo Ištvánovi Kerestúrimu 2000 tehlami z mestskej tehelne. Vo Viedni kúpilo mesto na most 3 reťaze za 5 fl. 10 d. a makovice na bránu za 15 fl.
Pri stavbe brány bolo nevyhnutné vybudovať lešenie, na ktoré sa upotrebilo 19 nových a 36 starých dosák. Korbu, po ktorej vozili piesok a vápno, zhotovili z 3 dosák. Použili na to aj 6 a ¾ funta latových klincov. Matiášovi Jehlárovi dalo mesto okovať 2 taligy, 2 železné sochory, kúpilo 4 „škopky“ na vápno a 2 vedrá, „v čem Wlaši wodu k bráne nosili“, 4 lopaty a 2 povrazy.
Sasinek, v mladosti ktorého ešte brána stála, ju prirovnáva ku gotickému tunelu, ktorý bol postavený zo štvorhranných vypuklých kameňov. S obdivom sa vyjadruje k jej veľkoleposti a veľkosti: „Dlhá bola asi tri siahy a sostavená z viac krásnych oblúkov gothických. Táto vežová brána prostriedkom vyťahovacieho mostu bola spojená s pevnosťou, hlbokým valom otočenou. Z pevnosti vychádzalo sa von na tak rečené majery cez druhú väžovú bránu, v nejž na pravo a ľavo, – jako aj nad ňou boli príbytky pre stráž.“ Zvonka bola ozdobená obrazmi (sochami) P. Márie, sv. Štefana a Ladislava, uhorských kráľov (Sasinek 1863, s. 384). Na bráne bol vytesaný letopočet 1632, datujúci jej dokončenie (Hikl 1933, s. 25-26).
Horná brána
Dobudovanie mosta na Hornej (strážnickej) bráne bolo nevyhnutné hlavne pre stupňujúce sa napätie medzi Moravou a Uhorskom, spôsobované výpadmi kurucov za rieku Moravu. V spomínanom účtovnom roku 1632-33 stavalo mesto na Hornej bráne padací most, na ktorý dodalo 3 kusy „štafového železa“ o hmotnosti 46 a pol funta a 30 funtov šínového železa a železa na klince, ktorými sa na most pribíjali mostnice. „Z brány po vyťahovacom, nad valom ležiacom moste chodilo sa do pevnosti dosť vysokej, silnej a z každej strany ohradenej. V severnom kúte stála guľatá, zaisté pre stráž nad pevnosťou určená veža…“ (Sasinek 1863, s. 364). Na Hornej bráne bol vytesaný letopočet 1670 (Hikl 1933, s. 25-26), datujúci ukončenie výstavby alebo rekonštrukcie brány.
Radnica
Po požiari v roku 1831 zadalo mesto stavebné práce na prestavbe radnice Andrysovi Wlachovi a Bernátovi Wlachovi, ktorým okrem platu mestská rada odsúhlasila aj odmenu 10 meríc raže a 2 urny vína, pričom mali počas prác zabezpečenú aj stravu. Na stavbu štítov použili 57 550 tehál z mestskej tehelne a vápno z mestskej vápenky. Krov na radnici postavil Matúš Tesár za odmenu 10 fl. V Trnave kúpilo mesto 3 makovice z bieleho plechu, každú za 2 fl. 25 d.
V interiéri radnice opravovali „horenskú svetnicu“ (miestnosť, kde zasadali páni horní – správcovia viníc), na čo bolo potrebné 45 funtov železa, z ktorých Janko kováč ukoval 4 kramle, 4 závlačky, 2 železné svorníky a 15 nárožných klinov za odmenu 1 fl. Na opravu kancelárie vo veľkej svetnici, kde býval hospodár, bolo použitých 11 dosák. Mesto zabezpečovalo murárom na stavbe aj pracovné nástroje. V spomínanom roku dokúpilo do inventára 2 putne za 24 d. a 4 lopaty.
Do zariadenia radnice magistrát v tomto období stavebného ruchu prirodzene investoval málo. Krištofovi Stolárovi dal opraviť starú almaru (skriňu), ktorú „znowu zase zglygoval a gaký przi ný nedostatek byl, to pridelal z nowich desek a obarwil zelenú barwu“, za čo dostal 1 mericu raže. Od pánov radných odkúpilo mesto koberec, ktorý im bol poručil p. Fridrich Muzika a ktorý visel na stene v „hornej súdnici“, za 25 fl.
Tehelňa
Mestskú tehelňu, situovanú v blízkosti mestského Hájka, viedol v spomínanom čase Ferenc Tihlár. Keď v roku 1632 zomrel, na čas prevzala vedenie „vdova dobrej pamety pozústalá“ a neskôr nový tehliar Matyáš Tehlár. V sortimente tehelne nachádzame špeciálne pálené tehly „k stavení, dlážkové, na komíny a na sklepenie“. Okrem toho vyrábal tehliar aj tehly surové, ktoré si mohol odpredať.
V spomínanom účtovnom roku dodala tehelňa mestu z 5 pecí 136 400 pálených tehál. Časť použil magistrát na stavebné aktivity mesta, časť odpredali mešťanom, ale aj okolitým mestám a obciam (napríklad na vydláždenie holíčskeho kostola 3300, na vežu kostola v Mokrom Háji 3000 tehál).
V sledovanom účtovnom roku dalo mesto vykopať Jánovi Černému v tehelni novú studňu, za čo dostal 3 merice raže. Inventár tehelne doplnili o dve nové formy na tehly „sklepené“ a dve nové formy na tehly „k zdení“, ktoré zhotovil Krištof Stolár, každú za 25 d. Všetky 4 nové a 2 staré formy okoval zámočník Nekrstenec (novokrstenec). Mesto kúpilo pre potreby tehelne aj 4 nové taligy za 1 fl. 20 d. a nové koliesko za 15 d. na staré taligy, lebo sa bolo polámalo. 8 dosák z mestských zásob dreva sa použilo na zhotovenie šikmej plošiny, po ktorej sa vozili tehly do pece.
Vápenka
Mestskú vápenku mal na starosti Ján vápeník. Keďže stará „vápenica sa zborila“, mesto dalo stavať novú. Práce zadalo Jánovi Černému, ktorý dostal odmenu 7 fl., 4 holby soli, 4 holby vína, 3 merice raže a 1 mericu jačmeňa. Na výstavbu „vápenice“ kúpilo od Ferenca Tihlára 8000 surových tehál za 9 fl. 35 d. a z mestských zásob uvoľnilo 14 dosák.
Mlyn
Mesto dalo v spomínanom účtovnom roku stavať aj mestský mlyn, na čo si prizvalo majstra Felixa, ktorý si prišiel obhliadnuť miesto a uzatvoriť dohodu. Potom navštívil mesto ešte dvakrát s tovarišmi (v októbri a v decembri), aby v mestskom lese vymerali a narúbali potrebné drevo. Mesto ich okrem dohodnutej odmeny počas prác stravovalo a staralo sa o ich kone. Po jeho dokončení malo mesto mlyn Horný pri fortni ústiacej na Predmestie, kade potok vchádzal kanálom do mesta, a Dolný mlyn pri výtoku potoka z mesta.
Mestský pivovar
Skalica mala ako slobodné mesto okrem iných výsad aj právo variť pivo. K mestskému pivovaru patrila chmelnica, vysadená na ľavom brehu potoka pod Pelíškovým mlynom, ktorú spravoval v tom čase Ján chmelar. Vo vedení pivovaru vystriedal pivovarníka Gergela Temetuéniho od mája 1632 Martin Masár alias Švonc s pomocníkom Jánom Čanádim. V tom čase bolo treba v pivovare vystavať nové pece pod panvice, na ktoré sa spotrebovalo 510 tehál z mestskej tehelne. Vápno dodala mestská vápenka. Súčasťou pivovaru bola aj pálenica. Pri pivovare stála i obecná maštaľ, na ktorej opravu dodalo mesto pálenú tehlu a 10 dosák.
Pivnica
Mestskú pivnicu spravoval obecný vincúr, na dozrievanie a kvalitu vína dohliadali líznici – „mistri remesla liznickeho“. Tu bolo treba udržiavať v poriadku hlavne sudy a bečky, preto malo mesto svojich debnárov, ktorí jednak odovzdávali nádoby rôznych veľkostí ako daň, no potrebné nádoby naviac od nich mesto aj kupovalo. Desiati mestskí debnári (Jiřík Pískovský, Pavel, co má Chropovskú, Mikuláš Bednář, Haute Bednář, Ján Planický, Ján Studikaš, Mikuláš Křenka, Adam Samsonek, Udo Bednář, Bednář Hofer) odovzdali v spomínanom funkčnom období magistrátu 1632-33 mestu 21 nádob a mesto ešte od nich za naturálnu odmenu (pšenicu, raž) odkúpilo 20 rôzne veľkých nádob o celkovom objeme 242 a štvrť urny. V spomínanom roku kúpilo ešte aj 2 putne aj s pántami za 8 d. a od Jana Uda 5 obručí do mestského „sklepa, když se bila jedna bečka opučila“ za 10 d. Do mestských zásob nakúpilo od Jana Bačovich pre mestskú potrebu aj 8 kôp „holí leskowich“ za 1 fl. 52 d.
Kuchyňa
Na radnici malo mesto zriadenú aj kuchyňu, kde sa stravovali návštevy, remeselníci-špecialisti prizvaní na určité odborné práce, hajdúsi prizvaní na ochranu mesta, no konala sa tu každoročne po voľbách richtára a mestskej rady aj povolebná recepcia – kolacia. V spomínanom roku kúpilo mesto 4 veľké, 4 menšie a 4 ešte menšie nepolievané hrnce na varenie za 43 d., 5 polievaných hrncov za 14 d. a v Strážnici na jarmoku 30 drevených tanierov, každý po 2 d.
Obecný kúpeľ
Pre potreby obecného kúpeľa, ktorý stál pri pivovare kúpilo mesto 5. mája roku 1632 v Uherskom Hradišti u tamojšieho kotlára Jiříka Wachalického panvicu (kotol) do mestského kúpeľa aj s príslušenstvom, ktorá vážila 167 a pol funta, za 68 fl. Priviezol ju s mestským drábom a sám ju v mestskom kúpeli aj osadil za odmenu 6 a štvrť denára a stravu.
Rybníky
Dva mestské rybníky obhospodarovali fišmajstri, ktorí v sledovanom období kúpili v Hodoníne za 15 fl 51 d. nový nevod (sieť) aj s príslušenstvom. Rybárom, ktorí ho doviezli, zaplatilo mesto útratu na stravu a prievoz.
Väznica
Mestská väznica si v sledovanom období vyžiadala tiež určité náklady. Keďže jeden väzeň v tom čase ušiel aj s putami, mesto dalo zhotoviť nové, no napokon staré putá našiel ovčiar pri pasení oviec. Okrem toho dalo mesto jednu dosku na zhotovenie novej stolice a 4 dosky na zhotovenie lavice a nových dverí do katovne.
Špitál
Špitál – Štíbor, postavený v roku 1431, bol zabezpečený listinou Stibora zo Stiboríc a jeho syna výnosom z poddanskej dediny Prietržka. V roku 1632 vyhorel, no mesto hneď prispelo na jeho obnovu 30 urnami vápna a nevyčísleným množstvom pálených tehál.
Škola
V sledovanom období stála mestská škola za kostolom. Opravy školskej budovy bývali financované zo školského fondu a z darov donátorov, mesto však aj v účtovnom roku 1632-33 prispelo na opravy vtedajšiemu správcovi školy a zároveň kostolníkovi Lukášovi Luboveckému 1000 tehlami a na vybudovanie lešenia 6 doskami.
Kostol sv. Michala
Stavba veže Kostola sv. Michala bola financovaná z viacerých zdrojov, no aj mesto v spomínanom období na ňu prispelo viac než 80 urnami vápna, 20 doskami a 55 funtami železa. V tomto období bola vybudovaná okolo veže renesančná ochoza na krakorcoch a osadené vežové hodiny, ktoré doviezol z Viedne kostolník Lukáš Lubovecký. Pre budúcich potomkov Sasinek v roku 1863 v Slovesnosti zapísal: „Premena táto záleží v tom: že ju tam, kde zvony visia, obtáča pavlač, po ktorej strážnik s pozdravením: „Pochválen buď Ježiš, Kristus“ chodiac nad mestom bdie. …ráno, napoludnie a večer hodinu pred anjelským pozdravením sa na pavlači bubnúvalo. Bolo to bezpochyby pre robotníkov zavedeno, aby sa lebo k práci alebo k mise brali.“ (Sasinek 1863, s. 350)
Kaplnka (Rotunda) sv. Juraja
Po požiari v roku 1631 bolo treba na Kaplnke sv. Juraja, ktorá už v tom čase bola zakomponovaná do hradného systému pri Zelenej veži, opraviť strechu. Práce na veži na „Hradiščku“ vykonal v roku 1632 Pavel tesar, ktorý od mesta prevzal 5 a štvrť funta železa na zhotovenie potrebných klinov.
Z uvedeného vidno, že v tomto kritickom období sa mesto sústredilo predovšetkým na budovanie svojho ochranného systému, hlavne brán, ktoré boli aj mýtnicami, a mestských podnikov súvisiacich s výrobou stavebných materiálov (tehelňa, vápenka). Nasledujúce vojnové udalosti (spojené útoky Rákociho a Švédov v roku 1645, turecké nájazdy po dobytí Nových Zámkov v roku 1663 a pripravovaný útok na Viedeň 1683) bezprostredne ohrozujúce aj Skalicu, ukázali, že toto rozhodnutie magistrátu bolo správne.
Moravské vojská v rámci potláčania vplyvu uhorských povstalcov so súhlasom cisára Leopolda v roku 1704 začali búrať múry mesta pred Holíčskou bránou a jej vnútornú časť aj zbúrali. „Nezadržiac ani zasvätených dní – dňom i nocou podkopávali múry a podkladali pušný prach… Keď ale podkopávali bránu súsediacu s našim kláštorom (františkánskym) 14 (osôb) bolo zavalených múrom. Traja vytiahnutí po malej dobe umreli; ostatní pripravili si tam hrob.“ 25 júla odpálili nálože pod hradbami, ktoré však ostali stáť, iba ich časti boli narušené a v jednom uhle zborili Zelenú vežu pri Rotunde sv. Juraja. (SL Kronika PP frant. s. 145)
Dolná brána bola potom v tereziánskom období po veľkom požiari v roku 1741 znovu opravená, čo dokladá nápis „Regnante Maria Theresia restaurata“, v roku 1854 bola však rozobratá (Sasinek 1863, s. …). Horná brána na ceste do Strážnice stála do roku 1852.
Jozef Šátek v monografii Skalice uvádza, že súčasný výraz získalo mesto v polovici 17. storočia po veľkých požiaroch, ktoré zachvátili Skalicu v rokoch 1620, kedy vyhorel farský chrám a 154 domov, v roku 1629, keď vyhorela fara s archívom a v roku 1631, keď vyhorela radnica, Kaplnka svätého Juraja a 110 domov. (Šátek, 1968, s. 91 – 92)
Archívny materiál Pocžet Obeczny miesta Skalicze, publikovaný v roku 1880 v Slovenskom letopise F. V. Sasinkom, nám umožňuje nahliadnuť do jedného účtovného roku od 1. mája 1632 do 1. mája 1633 a zistiť, aké investičné podujatia pred 375 rokmi zamestnávali richtára Štefana Potockého a prísažných mesta a ako ich personálne, finančne a materiálovo zabezpečovali.
Niet divu, že v tomto nepokojnom období protihabsburských povstaní, 30-ročnej vojny a tureckého ohrozenia bola hlavnou investičnou akciou dostavba Dolnej brány (nazývanej aj holíčskou alebo uhorskou) a vybudovanie mosta na Hornej bráne (nazývanej aj strážnickou). Významnou investičnou akciou bola aj prestavba radnice po požiari v roku 1631 a oprava viacerých mestských, verejných a sakrálnych objektov.
Vedenie väčších investičných podujatí zverilo mesto talianskym staviteľom, ktorých pomenovávalo vlastným menom a priezviskom alebo vlastným menom a všeobecným pomenovaním Wlach, označujúcim krajinu ich pôvodu. Čiastkové odborné práce zadávalo domácim remeselníkom, ktorí boli pomenovaní celým menom a priezviskom, vo väčšine prípadov však vlastným menom a prímenom označujúcim ich povolanie.
Investorom stavieb vo vlastníctve mesta Skalice alebo ich opráv bol magistrát, na ostatné verejné objekty, ktoré slúžili mešťanom, prispievalo hlavne materiálovo z mestských podnikov (vápno, tehly, kameň) alebo z mestských zásob tých materiálov (drevo, železo), na predaj ktorých malo mesto monopol.
Dolná brána
Stavbu Dolnej brány zadalo mesto murárskemu majstrovi Pavlovi della Rosa, ktorý počas prác zomrel, a tak v roku 1632 prevzal vedenie stavby kamenár Krištof Wlach, ktorému mesto zaplatilo 49 fl., 10 meríc raže a sprepitné 2 holby vína, keď „rampuch kwadratowým kamenem zaklenul“.
Na stavbu brány bolo v sledovanom účtovnom období použitých 16 080 pálených tehál z mestskej tehelne a 100 urien vápna z mestskej vápenky. Piesok kopal v chotári mesta Marek Charvát, ktorý pri tejto práci zahynul. Okrem toho mesto kúpilo od „kameníka Jiříka Hobika“ 9 siah kameňa za 4 florény 50 denárov na kamenné kvádre a zaplatilo Antonínovi Kameníkovi za tesanie 15 kusov článkov na 3 okná a zhotovenie dier na mreže na 2 okná dohodnutú odmenu 6 fl. 60 d. Za kresanie kameňa zaplatilo aj Janovi Kameníkovi 12 fl. a 10 meríc raže.
Na pokrytie brány kúpil magistrát od Pavla Pavlíka z Trnávky 2000 šindľov za 8 fl. 90 d. a vo Viedni 3000 šindľových klincov za 5 fl. 53 d. Na „okolky“ pod dve baštičky dodalo mesto z vlastných zásob 10 dosák, na podlahu od Martina Šulkových z Vrboviec kúpilo 10 dubových dosák. Vo Viedni dal kúpiť magistrát 900 latových klincov a na zhotovenie nárožníkových klincov použili z mestských zásob 15 funtov železa. Krov zhotovil a ostatné tesárske práce vykonal Matúš Tesár za odmenu 21 fl. 50 d. a 12 meríc raže.
Na zhotovenie padacieho mosta na Dolnej bráne (na val zdrže na panvičky i tolikež na hřebíky i na valce, kady retez se táhne když se brána otvírá aneb zavírá, též i k rumpálu, aby se držel, tolikéž i na šíny na most) dalo mesto 139 a pol funta železa a fošne na most splatilo Ištvánovi Kerestúrimu 2000 tehlami z mestskej tehelne. Vo Viedni kúpilo mesto na most 3 reťaze za 5 fl. 10 d. a makovice na bránu za 15 fl.
Pri stavbe brány bolo nevyhnutné vybudovať lešenie, na ktoré sa upotrebilo 19 nových a 36 starých dosák. Korbu, po ktorej vozili piesok a vápno, zhotovili z 3 dosák. Použili na to aj 6 a ¾ funta latových klincov. Matiášovi Jehlárovi dalo mesto okovať 2 taligy, 2 železné sochory, kúpilo 4 „škopky“ na vápno a 2 vedrá, „v čem Wlaši wodu k bráne nosili“, 4 lopaty a 2 povrazy.
Sasinek, v mladosti ktorého ešte brána stála, ju prirovnáva ku gotickému tunelu, ktorý bol postavený zo štvorhranných vypuklých kameňov. S obdivom sa vyjadruje k jej veľkoleposti a veľkosti: „Dlhá bola asi tri siahy a sostavená z viac krásnych oblúkov gothických. Táto vežová brána prostriedkom vyťahovacieho mostu bola spojená s pevnosťou, hlbokým valom otočenou. Z pevnosti vychádzalo sa von na tak rečené majery cez druhú väžovú bránu, v nejž na pravo a ľavo, – jako aj nad ňou boli príbytky pre stráž.“ Zvonka bola ozdobená obrazmi (sochami) P. Márie, sv. Štefana a Ladislava, uhorských kráľov (Sasinek 1863, s. 384). Na bráne bol vytesaný letopočet 1632, datujúci jej dokončenie (Hikl 1933, s. 25-26).
Horná brána
Dobudovanie mosta na Hornej (strážnickej) bráne bolo nevyhnutné hlavne pre stupňujúce sa napätie medzi Moravou a Uhorskom, spôsobované výpadmi kurucov za rieku Moravu. V spomínanom účtovnom roku 1632-33 stavalo mesto na Hornej bráne padací most, na ktorý dodalo 3 kusy „štafového železa“ o hmotnosti 46 a pol funta a 30 funtov šínového železa a železa na klince, ktorými sa na most pribíjali mostnice. „Z brány po vyťahovacom, nad valom ležiacom moste chodilo sa do pevnosti dosť vysokej, silnej a z každej strany ohradenej. V severnom kúte stála guľatá, zaisté pre stráž nad pevnosťou určená veža…“ (Sasinek 1863, s. 364). Na Hornej bráne bol vytesaný letopočet 1670 (Hikl 1933, s. 25-26), datujúci ukončenie výstavby alebo rekonštrukcie brány.
Radnica
Po požiari v roku 1831 zadalo mesto stavebné práce na prestavbe radnice Andrysovi Wlachovi a Bernátovi Wlachovi, ktorým okrem platu mestská rada odsúhlasila aj odmenu 10 meríc raže a 2 urny vína, pričom mali počas prác zabezpečenú aj stravu. Na stavbu štítov použili 57 550 tehál z mestskej tehelne a vápno z mestskej vápenky. Krov na radnici postavil Matúš Tesár za odmenu 10 fl. V Trnave kúpilo mesto 3 makovice z bieleho plechu, každú za 2 fl. 25 d.
V interiéri radnice opravovali „horenskú svetnicu“ (miestnosť, kde zasadali páni horní – správcovia viníc), na čo bolo potrebné 45 funtov železa, z ktorých Janko kováč ukoval 4 kramle, 4 závlačky, 2 železné svorníky a 15 nárožných klinov za odmenu 1 fl. Na opravu kancelárie vo veľkej svetnici, kde býval hospodár, bolo použitých 11 dosák. Mesto zabezpečovalo murárom na stavbe aj pracovné nástroje. V spomínanom roku dokúpilo do inventára 2 putne za 24 d. a 4 lopaty.
Do zariadenia radnice magistrát v tomto období stavebného ruchu prirodzene investoval málo. Krištofovi Stolárovi dal opraviť starú almaru (skriňu), ktorú „znowu zase zglygoval a gaký przi ný nedostatek byl, to pridelal z nowich desek a obarwil zelenú barwu“, za čo dostal 1 mericu raže. Od pánov radných odkúpilo mesto koberec, ktorý im bol poručil p. Fridrich Muzika a ktorý visel na stene v „hornej súdnici“, za 25 fl.
Tehelňa
Mestskú tehelňu, situovanú v blízkosti mestského Hájka, viedol v spomínanom čase Ferenc Tihlár. Keď v roku 1632 zomrel, na čas prevzala vedenie „vdova dobrej pamety pozústalá“ a neskôr nový tehliar Matyáš Tehlár. V sortimente tehelne nachádzame špeciálne pálené tehly „k stavení, dlážkové, na komíny a na sklepenie“. Okrem toho vyrábal tehliar aj tehly surové, ktoré si mohol odpredať.
V spomínanom účtovnom roku dodala tehelňa mestu z 5 pecí 136 400 pálených tehál. Časť použil magistrát na stavebné aktivity mesta, časť odpredali mešťanom, ale aj okolitým mestám a obciam (napríklad na vydláždenie holíčskeho kostola 3300, na vežu kostola v Mokrom Háji 3000 tehál).
V sledovanom účtovnom roku dalo mesto vykopať Jánovi Černému v tehelni novú studňu, za čo dostal 3 merice raže. Inventár tehelne doplnili o dve nové formy na tehly „sklepené“ a dve nové formy na tehly „k zdení“, ktoré zhotovil Krištof Stolár, každú za 25 d. Všetky 4 nové a 2 staré formy okoval zámočník Nekrstenec (novokrstenec). Mesto kúpilo pre potreby tehelne aj 4 nové taligy za 1 fl. 20 d. a nové koliesko za 15 d. na staré taligy, lebo sa bolo polámalo. 8 dosák z mestských zásob dreva sa použilo na zhotovenie šikmej plošiny, po ktorej sa vozili tehly do pece.
Vápenka
Mestskú vápenku mal na starosti Ján vápeník. Keďže stará „vápenica sa zborila“, mesto dalo stavať novú. Práce zadalo Jánovi Černému, ktorý dostal odmenu 7 fl., 4 holby soli, 4 holby vína, 3 merice raže a 1 mericu jačmeňa. Na výstavbu „vápenice“ kúpilo od Ferenca Tihlára 8000 surových tehál za 9 fl. 35 d. a z mestských zásob uvoľnilo 14 dosák.
Mlyn
Mesto dalo v spomínanom účtovnom roku stavať aj mestský mlyn, na čo si prizvalo majstra Felixa, ktorý si prišiel obhliadnuť miesto a uzatvoriť dohodu. Potom navštívil mesto ešte dvakrát s tovarišmi (v októbri a v decembri), aby v mestskom lese vymerali a narúbali potrebné drevo. Mesto ich okrem dohodnutej odmeny počas prác stravovalo a staralo sa o ich kone. Po jeho dokončení malo mesto mlyn Horný pri fortni ústiacej na Predmestie, kade potok vchádzal kanálom do mesta, a Dolný mlyn pri výtoku potoka z mesta.
Mestský pivovar
Skalica mala ako slobodné mesto okrem iných výsad aj právo variť pivo. K mestskému pivovaru patrila chmelnica, vysadená na ľavom brehu potoka pod Pelíškovým mlynom, ktorú spravoval v tom čase Ján chmelar. Vo vedení pivovaru vystriedal pivovarníka Gergela Temetuéniho od mája 1632 Martin Masár alias Švonc s pomocníkom Jánom Čanádim. V tom čase bolo treba v pivovare vystavať nové pece pod panvice, na ktoré sa spotrebovalo 510 tehál z mestskej tehelne. Vápno dodala mestská vápenka. Súčasťou pivovaru bola aj pálenica. Pri pivovare stála i obecná maštaľ, na ktorej opravu dodalo mesto pálenú tehlu a 10 dosák.
Pivnica
Mestskú pivnicu spravoval obecný vincúr, na dozrievanie a kvalitu vína dohliadali líznici – „mistri remesla liznickeho“. Tu bolo treba udržiavať v poriadku hlavne sudy a bečky, preto malo mesto svojich debnárov, ktorí jednak odovzdávali nádoby rôznych veľkostí ako daň, no potrebné nádoby naviac od nich mesto aj kupovalo. Desiati mestskí debnári (Jiřík Pískovský, Pavel, co má Chropovskú, Mikuláš Bednář, Haute Bednář, Ján Planický, Ján Studikaš, Mikuláš Křenka, Adam Samsonek, Udo Bednář, Bednář Hofer) odovzdali v spomínanom funkčnom období magistrátu 1632-33 mestu 21 nádob a mesto ešte od nich za naturálnu odmenu (pšenicu, raž) odkúpilo 20 rôzne veľkých nádob o celkovom objeme 242 a štvrť urny. V spomínanom roku kúpilo ešte aj 2 putne aj s pántami za 8 d. a od Jana Uda 5 obručí do mestského „sklepa, když se bila jedna bečka opučila“ za 10 d. Do mestských zásob nakúpilo od Jana Bačovich pre mestskú potrebu aj 8 kôp „holí leskowich“ za 1 fl. 52 d.
Kuchyňa
Na radnici malo mesto zriadenú aj kuchyňu, kde sa stravovali návštevy, remeselníci-špecialisti prizvaní na určité odborné práce, hajdúsi prizvaní na ochranu mesta, no konala sa tu každoročne po voľbách richtára a mestskej rady aj povolebná recepcia – kolacia. V spomínanom roku kúpilo mesto 4 veľké, 4 menšie a 4 ešte menšie nepolievané hrnce na varenie za 43 d., 5 polievaných hrncov za 14 d. a v Strážnici na jarmoku 30 drevených tanierov, každý po 2 d.
Obecný kúpeľ
Pre potreby obecného kúpeľa, ktorý stál pri pivovare kúpilo mesto 5. mája roku 1632 v Uherskom Hradišti u tamojšieho kotlára Jiříka Wachalického panvicu (kotol) do mestského kúpeľa aj s príslušenstvom, ktorá vážila 167 a pol funta, za 68 fl. Priviezol ju s mestským drábom a sám ju v mestskom kúpeli aj osadil za odmenu 6 a štvrť denára a stravu.
Rybníky
Dva mestské rybníky obhospodarovali fišmajstri, ktorí v sledovanom období kúpili v Hodoníne za 15 fl 51 d. nový nevod (sieť) aj s príslušenstvom. Rybárom, ktorí ho doviezli, zaplatilo mesto útratu na stravu a prievoz.
Väznica
Mestská väznica si v sledovanom období vyžiadala tiež určité náklady. Keďže jeden väzeň v tom čase ušiel aj s putami, mesto dalo zhotoviť nové, no napokon staré putá našiel ovčiar pri pasení oviec. Okrem toho dalo mesto jednu dosku na zhotovenie novej stolice a 4 dosky na zhotovenie lavice a nových dverí do katovne.
Špitál
Špitál – Štíbor, postavený v roku 1431, bol zabezpečený listinou Stibora zo Stiboríc a jeho syna výnosom z poddanskej dediny Prietržka. V roku 1632 vyhorel, no mesto hneď prispelo na jeho obnovu 30 urnami vápna a nevyčísleným množstvom pálených tehál.
Škola
V sledovanom období stála mestská škola za kostolom. Opravy školskej budovy bývali financované zo školského fondu a z darov donátorov, mesto však aj v účtovnom roku 1632-33 prispelo na opravy vtedajšiemu správcovi školy a zároveň kostolníkovi Lukášovi Luboveckému 1000 tehlami a na vybudovanie lešenia 6 doskami.
Kostol sv. Michala
Stavba veže Kostola sv. Michala bola financovaná z viacerých zdrojov, no aj mesto v spomínanom období na ňu prispelo viac než 80 urnami vápna, 20 doskami a 55 funtami železa. V tomto období bola vybudovaná okolo veže renesančná ochoza na krakorcoch a osadené vežové hodiny, ktoré doviezol z Viedne kostolník Lukáš Lubovecký. Pre budúcich potomkov Sasinek v roku 1863 v Slovesnosti zapísal: „Premena táto záleží v tom: že ju tam, kde zvony visia, obtáča pavlač, po ktorej strážnik s pozdravením: „Pochválen buď Ježiš, Kristus“ chodiac nad mestom bdie. …ráno, napoludnie a večer hodinu pred anjelským pozdravením sa na pavlači bubnúvalo. Bolo to bezpochyby pre robotníkov zavedeno, aby sa lebo k práci alebo k mise brali.“ (Sasinek 1863, s. 350)
Kaplnka (Rotunda) sv. Juraja
Po požiari v roku 1631 bolo treba na Kaplnke sv. Juraja, ktorá už v tom čase bola zakomponovaná do hradného systému pri Zelenej veži, opraviť strechu. Práce na veži na „Hradiščku“ vykonal v roku 1632 Pavel tesar, ktorý od mesta prevzal 5 a štvrť funta železa na zhotovenie potrebných klinov.
Z uvedeného vidno, že v tomto kritickom období sa mesto sústredilo predovšetkým na budovanie svojho ochranného systému, hlavne brán, ktoré boli aj mýtnicami, a mestských podnikov súvisiacich s výrobou stavebných materiálov (tehelňa, vápenka). Nasledujúce vojnové udalosti (spojené útoky Rákociho a Švédov v roku 1645, turecké nájazdy po dobytí Nových Zámkov v roku 1663 a pripravovaný útok na Viedeň 1683) bezprostredne ohrozujúce aj Skalicu, ukázali, že toto rozhodnutie magistrátu bolo správne.
Moravské vojská v rámci potláčania vplyvu uhorských povstalcov so súhlasom cisára Leopolda v roku 1704 začali búrať múry mesta pred Holíčskou bránou a jej vnútornú časť aj zbúrali. „Nezadržiac ani zasvätených dní – dňom i nocou podkopávali múry a podkladali pušný prach… Keď ale podkopávali bránu súsediacu s našim kláštorom (františkánskym) 14 (osôb) bolo zavalených múrom. Traja vytiahnutí po malej dobe umreli; ostatní pripravili si tam hrob.“ 25 júla odpálili nálože pod hradbami, ktoré však ostali stáť, iba ich časti boli narušené a v jednom uhle zborili Zelenú vežu pri Rotunde sv. Juraja. (SL Kronika PP frant. s. 145)
Dolná brána bola potom v tereziánskom období po veľkom požiari v roku 1741 znovu opravená, čo dokladá nápis „Regnante Maria Theresia restaurata“, v roku 1854 bola však rozobratá (Sasinek 1863, s. …). Horná brána na ceste do Strážnice stála do roku 1852.
Pramene a literatúra:
Plán mesta Skalice z roku 1768. Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica.
Pocžet Obeczny miesta Skalicze. In: Slovenský letopis IV, č. 2, 3, 4. Skalica 1880, s. 139-161, 235-246, 319-334.
Z pamätnej knihy P. P. Františkánov v Uhor. Hradišti. In: Slovenský letopis III, č. 2. Skalica 1880, s. 134-155.
HIKL, R.: Pamätná kniha mesta Skalice 1933. Štátny archív v Bratislave, pobočka Skalica. SASINEK, F. V.: Skalica. In: Slovesnosť I, č. 18, 22, 23, 24. Skalica 1863, s. 298-303, 349-351, 364-367, 382-384.
Súpis pamiatok na Slovensku 3. Obzor, Bratislava 1969, s. 101-108.
ŠÁTEK, J.:Od historických začiatkov do roku 1918. In: Skalica v minulosti a dnes. Obzor, Bratislava 1968.
