V septembri 2016 sme si pripomenuli 130. výročie narodenia významnej slovenskej osobnosti 20. storočia, Dr. h. c. Ing. Štefana Janšáka (14. 9. 1886 – 8. 4. 1972), politika, technika, archeológa, historika, numizmatika, pedagóga, spisovateľa a muzeológa. V rokoch 1937 – 1945 pôsobil vo funkcii podpredsedu, v rokoch 1946 – 1962 predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Štefan Janšák pochádzal z malebnej záhorskej obce Osuské (233 m n. m), učupenej v doline rieky Myjavy, kde
počet obyvateľov k 1. 1. 2014 dosiahol číslo 612. Malý Štefan vyrastal v katolíckej rodine, ale už od útleho veku mu bola vštepovaná úcta k iným konfesiám, obzvlášť k príslušníkom evanjelickej a. v. viery. Veľkú zásluhu mal na tom okrem otca i MUDr. Pavel Blaho (1867 – 1927), skalický lekár, politik, publicista, zakladateľ múzea a viacerých družstiev. Práve on stelesňoval živý príklad, že vierovyznanie nemôže a nesmie brániť priateľstvám a korektným vzťahom medzi ľuďmi, bez ktorých by bolo ďalšie napredovanie Slovenska nemožné. Sám to dokumentoval vrelými kontaktmi s Ing. arch. Dušanom Jurkovičom a jeho sestrami, architektom Ing. Milanom Michalom Harmincom, vrbovským a bukovským farárom Júliusom Bodnárom, senickým advokátom JUDr. Štefanom Fajnorom, skalickým farárom Jurajom Quotidiánom, rodinou Boorovcov, Bunčákovcov, Markovičovcov, Neckárovcov a mnohými ďalšími. O otcovi Štefana Janšáka sa vedelo, že chodil nakupovať kože na výrobu čižiem do Brezovej pod Bradlom. Nikdy pri tejto príležitosti neopomenul návštevu tamojšieho evanjelického kostola, podobne ako v Senici či Prietrži. Rád viedol dišputy s evanjelikmi. K jeho rituálom patrili dopoludňajšie nedeľné výlety do prírody, najmä do Prietrže, na Dolinu či Podbranč. Neskôr brával so sebou i syna Štefana. Hrad Branč (podľa písomných prameňov) navštívili v roku 1902. O romantickej duši Štefana Janšáka staršieho svedčí fakt, že domov sa vracal s kyticou voňavých poľných kvetov, ktoré natrhal po ceste. Štefan Janšák mladší vo svojich spomienkach uviedol, že neskôr on rád brával dospelých i deti na hrad Branč. V polovici augusta 1916 zobral synov MUDr. Pavla Blaha Jána a Pavla a vybrali sa naň pešo cez Mokrý Háj, Radošovce, Senicu a Dolinu. Štefan sa vtedy zmienil o Jankovi Blahovi, neskoršom „spievajúcom právnikovi“ ako o veľkom „posmeškárovi“.
Blaho i Janšák mali nadštandardné vzťahy s moravskými a českými spolupracovníkmi a svoje ideály česko-slovenskej vzájomnosti nikdy neopustili. Janšák – z vďačnosti – začal pracovať na Blahovej monografii už v roku 1937, pre vojnové udalosti ju však ukončil až o desaťročie neskôr (Janšák 1947). Už v roku 1938 vydal hodnotnú štúdiu, v ktorej vyzdvihol účasť vzdelaných a remeselne zručných českých protestantov na rozvoji Skalice a ich účinkovanie v tunajších početných cechových spolkoch (Janšák 1938, 76-78). Do doby pred 1. svetovou vojnou sa datuje Janšákova monografia o skalickom evanjelickom farárovi Danielovi Gabrielovi Lichardovi (Janšák 1912) a v roku 1972 (posmrtne) vyšla jeho štúdia o evanjelickom myjavskom a bukovskom farárovi Júliusovi Bodnárovi (Janšák 1972).
Štefan Janšák už v školskom veku pestoval priateľstvá s chlapcami z evanjelickej obce Prietrž (okr. Senica), vzdialenej od rodného Osuského necelých 6 km. Ako pastier husí aspoň malou čiastkou finančne vypomáhal nie najlepšie situovanej rodine Janšákovcov. Prvé roky slúžil u rodín Joríkovcov a Dobiášovcov, od prelomu apríla a mája 1894, neskôr u rodiny Podmajerských. Na jeseň roku 1894 sa vydávala Podmajerského dcéra Kristína a na svadbe sa zúčastnili aj Štefan s nevlastným bratom Ernestom, ktorému sa podarilo pred hodovkou vypustiť súdok s vínom. V roku 1895 slúžil Štefan u Kristíny Blažkovej na Horných Pasekách a na Ploštíne, v rokoch 1896 a 1897 opäť u gazdu Podmajerského v mlyne „u Slaných“ (Podmajerského manželka bola vdovou po mlynárovi Slanom), ktorý sa venoval tiež včelárstvu. Štefan rád spomínal na chvíle, keď postúpil v profesijnom rebríčku z pastiera husí na pasáka kôz a kráv. Jeho hlavná strava sa skladala z kvalitných bielkovín, mlieka, syrov a chleba. Ročná pláca pozostávala zo 6 – 7 zlatých, jedných gatí a širáka. Počas posledných dvoch rokov pobytu u Podmajerských sa k Štefanovi pridal za pomocníka mladší brat Ján.
Veľkú pomoc preukazovala Štefanovi najmä bohatá rodina prietržianskych Kovárovcov, ktorá po februárových udalostiach v roku 1948 vyšla na mizinu. Kulaci nemali miesto v „ľudovodemokratickom“ zriadení. O Štefana sa príkladne starala rovnako stará Marienka Kovárová, ktorá mu kde-tu prilepšila jedálniček. V roku 1898 zmenil mladý Štefan chlebodarcu. Stal sa ním Pavel Lulíček z Osuského, ktorý mal obchod so zmiešaným tovarom, Štefana však zamestnal v priebehu jari na poľné práce. Keďže v tom čase vážne ochorela sestra Filoména, musel s prácou skončiť. Napokon v októbri i on upadol do choroby. V roku 1899 po zotavení slúžil u osuskej rodiny Antona Malatinského, bohatého gazdu pôvodom z Oravy. I Štefan Janšák starší mal v Prietrži početných chlebodarcov, pretože sa popri roľníctve živil aj obuvníckym a krajčírskym remeslom. Výroba či oprava obuvi tvorila istý vedľajší príjem.
Štefan Janšák mladší mal od mladosti technické sklony. Keď sa jeho finančné a materiálne zabezpečenie vylepšilo, zakúpil si fotoaparát a začal s dokumentovaním reálií z archeológie alebo etnografie. Dokladom sú etnografické snímky chlapa z Prietrže v ručne vyšívanom kožuchu alebo žien a mužov v krojoch z Osuského a rovnako z Prietrže (Janšák 1973, 96-97). Zachovala sa tiež fotografia Prietržanov v automobile, zachytená Janšákovým fotoobjektívom okolo roku 1934. (Pochádza z archívu Ing. Dany Blažkovej, za sprístupnenie ďakujeme.)
V roku 1913 sa uskutočnil archeologický výskum na Starom hradisku v Podbranči (okr. Senica), ktorý viedol agilný evanjelický farár Július Bodnár a prietržiansky učiteľ Samuel Hatala. Funkciu technika vykonával 27 ročný Ing. Štefan Janšák (Janšák 1913; Janšák 1914). Výskumu hradiska sa v dňoch 6. až 8. augusta 1913 zúčastnili aj traja synovia učiteľa Hatalu, Dušan, Milan a Ivan. Farár Bodnár neskôr urobil na hradisku v Podbranči prednášku pre Prietržanov, Brezovčanov, Bukovčanov, Myjavčanov i domácich, pričom vyzdvihol technickú zdatnosť Štefana Janšáka počas archeologických vykopávok.
Isté je, že návštevy Prietrže neprerušil Štefan Janšák ani v 20-tych rokoch 20. storočia, keď pôsobil vo vysokej funkcii prednostu expozitúry Ministerstva verejných prác (1920-1928) a Štátnej stavebnej služby pre Slovensko (1928-1945; BLS 2010, 206). V rokoch 1927-1931 zastával funkciu starostu Prietrže Martin Kovár, ktorý navrhol miestnemu zastupiteľstvu, aby Štefanovi Janšákovi udelilo čestné občianstvo obce. Nový starosta Pavol Bašnár zadal v roku 1933 vypracovanie diplomu čestného občana akademickému maliarovi Eugenovi Chrienovi. Odovzdanie pamätného diplomu sa udialo v nedeľu 3. júna 1934. Inžinier Janšák neprišiel do Prietrže sám. K jeho sprievodu patril v Prahe pôsobiaci francúzsky diplomat Léon P. J. A. Noël s manželkou. Noël po absolvovaní právnickej fakulty a získaní doktorátu (1912) vstúpil do štátnych služieb. V rokoch 1932-35 sa stal splnomocnencom francúzskeho ministra zahraničných vecí v Prahe, potom ambasádorom v Poľsku (1935-1940). Počas dlhého (dožil sa 99 rokov) a profesionálne úspešného života kariérneho diplomata zozbieral materiál, ktorého výsledkom bola kniha spomienok na jeho účinkovanie v ČSR (Noël 1982). Patril k medzinárodne uznávaným politikom. Štefan Janšák mal blízky vzťah k Francúzom už od čias skončenia 1. svetovej vojny, keď sa zúčastňoval ako splnomocnenec čs. vlády a prekladateľ (Halla 1935, 66-67) na rokovaniach zahraničných vlád v súvislosti s úpravou čs. štátnych hraníc. Pri návšteve Slovenska sprevádzal generála francúzskej armády F. Focha, začiatkom júla 1935 pápežského legáta z Francúzska Jeana Verdiéra (Bartlová 2010, 200). Francúzsky jazyk bravúrne zvládal slovom i písmom. V roku 1930 sa stal rytierom, od roku 1934 dôstojníkom francúzskej Čestnej légie.
Vzácnych hostí privítal početný ľudový sprievod, vedený Prietržanom Pavlom Jonášom. Pred miestnym Potravným družstvom postavili slávobránu s krojovaným špalierom ľudí, na čele so senickým okresným náčelníkom dr. Pročkom. Starosta obce Pavol Bašnár odovzdal v sprievode krojovaných dievčeniec francúzskym hosťom i slovenskému adeptovi čestného občianstva kytice kvetov. Po uvítaní nasledovala účasť na bohoslužbách a po nich príhovor miestneho notára (Jána, uvádzaného tiež ako Štefana) Húsku. Po prebraní diplomu čestného občana sa konal v Potravnom družstve spoločný obed. Hostia si vypočuli zdravice miestnych korporácií a prijali pozvanie na obhliadku tunajších kopaníc, spojenú s výstavkami krojov a výšiviek (Pamätná kronika obce Prietrž, 35; Kronika školy v Prietrži, 37-38). K takmer rodinným príslušníkom Štefana a Márie Janšákovcov patril od 20. rokov 20. storočia do skončenia II. svetovej vojny služobný šofér Škroch. Janšákovci i syn Fedor ho mali radi pre jeho ľudskosť a v archívnych fotografických fondoch je zachytený akoby člen rodiny.
V roku 1936 prišiel Ing. Janšák do Prietrže pri príležitosti zriadenia štátnej Ľudovej hospodárskej školy, sprevádzkovanej v budove Masarykovej štátnej ľudovej školy. Pri tejto udalosti zaspomínal na zážitky, ktoré tu zažil ako školák (Brezina 2015, 36; Janšák 1936 – 1942, 195).
Počas nedeľného predpoludnia 6. júna 1937 zavítal Ing. Štefan Janšák do Prietrže spolu s členmi francúzskeho diplomatického zboru, na čele s vyslancom Léopoldom Victorom de Lacroix a jeho manželkou. Nechýbala slávobrána a transparenty vo francúzštine a slovenčine, rovnako neodmysliteľné výstavy krojov a výšiviek, usporiadané tunajším učiteľským zborom (Kronika školy v Prietrži, 50, fotografická príloha). Francúzsky vyslanec de Lacroix bol považovaný za veľkého priateľa Čechov a Slovákov (Jerie 2007, heslá Noël a de Lacroix). Jeho dcéra nielenže hovorila plynne po česky, ale sa aj angažovala v Čs. červenom kríži.
Návšteva Prietrže patrila k dlhšie naplánovaným akciám francúzskej delegácie, ktorým predchádzali návštevy Bratislavy a Modry. V Osuskom sa k francúzskemu diplomatickému zboru pridal senický okresný náčelník dr. Alojz Hrabovec. Vyslancov sprievod tvorila jeho šarmantná, všetko fotografujúca manželka, francúzsky hovoriaca Švajčiarka, francúzsky generálny konzul v Bratislave M. Millon de Peillon s manželkou, Ing. dr. Kapp, vládny radca Budinka, vrchný radca Ing. Horák, žoviálny učiteľ francúzskeho jazyka, jazykovedec a prekladateľ prof. Léon Chollet, pôsobiaci pred II. svetovou vojnou na Slovenskej univerzite v Bratislave. Ženské zastúpenie reprezentovali novinárka a spisovateľka Hana Gregorová, dr. Matulayová a dr. Hušková s manželom. V Osuskom privítal nevšedných hostí krojovaný zástup občanov a miestna kapela s francúzskou a slovenskou hymnou. Na čele sprievodu kráčali dievčatá Melánia Havelská, Elena Jirnerová a recitátorka Vlasta Kubicová s dvoma veľkými srdcami a textom „Láska a poctivosť“ a „Vítame Vás“. Na pripravenom pódiu vystúpil starosta obce Ján Havelský, tlmočil Ing. Štefan Janšák. Občanov potešil slovami francúzskeho ministerského predsedu Léona Bluma: „kto napadne ČSR, akoby napadol Francúzsko“. V Osuskom – podobne ako v Prietrži – nechýbala v rámci sprievodných podujatí nádherná výstava domácich ručných prác a krojov. Po ukončení programu v Osuskom sa delegácia presunula autami popri Hlbokom a Senici do Prietrže, kde ich čakala krojovaná Sedliacka jazda na pestro vystrojených koňoch. Slávnostné privítanie hostí sa konalo pred Potravným družstvom, ďalšie pred artikulárnym kostolom. Po francúzskej a slovenskej hymne prehovoril za Obecné zastupiteľstvo notár Húska a správca školy Erdélyi. Krojované dievčatá Katka Mudrochová a Emília Muchová odovzdali hosťom kytice. Vyslanec de Lacroix sa so svojím sprievodom zúčastnil služieb Božích v rodnom jazyku. Celebrantom omše sa stal senický evanjelický a. v. farár Koloman Dérer a čáčovský farár Horváth, obaja ovládajúci francúzsky jazyk. Miestneho farára Jána Jančiho, propagátora a organizátora družstevníctva zastupoval podpredseda presbytéria Jonáš. Účastníci vystúpili na Bradlo v Košariskách, kde sa poklonili pamiatke generála M. R. Štefánika, tiež francúzskeho občana. Oneskorený obed, ktorý zorganizovali členovia kultúrneho spolku Alliance Francaise, sa podával v Piešťanoch okolo 17.00 hod. V rokoch 1922 – 1938 stál v čele jej bratislavskej pobočky Ing. Štefan Janšák (BLS 2010, 207). Štefan Janšák v piatok 11. júna nadiktoval sekretárke niekoľko ďakovných listov, ktoré nasledujúci deň Čs. pošta expedovala do Prietrže. Z akcie sa zachovalo niekoľko fotografií, uchovávaných v miestnej školskej kronike, uloženej na Obecnom úrade. (O udalosti podrobne referoval Slovenský denník, roč. 15, z júna 1937.)
Zásluhou Štefana Janšáka došlo k zriadeniu bratislavského francúzskeho gymnázia, ktoré vyvíjalo svoju činnosť od školského roku 1936/1937, pre vojnové udalosti a finančné problémy však v roku 1939 zaniklo (Brtko 2012, 178).
V dňoch 15. až 19. júla 1941 sa Štefan Janšák vrátil do rodného kraja a vykonal povinnú návštevu kopaníc „U
Rehušov“.
Vďačnosť a úcta Prietržanov k Štefanovi Janšákovi neustávala ani v nasledujúcich rokoch, keďže sa z titulusvojej funkcie radcu zasadzoval o vybudovanie tzv.vicinálnej cesty medzi Prietržou a Osuským (Kolektív 2013, 119). Obec Prietrž požiadala o jej výstavbu v roku 1938 a hoci došlo k prípravným prácam v podobe vypracovaných projektov, v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov sa následná realizácia na niekoľko rokov odložila (Pamätná kniha obce Prietrž, 44). V roku 1943 počas výstavby uvedenej cesty sa v chotári Osuského, asi 500 m od obce Prietrž, narazilo v polohe Na Ropove–Pri kostelíku na zaniknutú dedinu Ropov (villa Rupov 1262) so základmi kostola s obdĺžnikovou loďou a presbytériom z prvej polovice 13. storočia. Tím pracovníkov vedený V. Budinským-Kričkom a jablonickým učiteľom V. Šemmerom odkryl pri neďalekom Zvonárovom mlyne 27 hrobov, 6 sídliskových jám, fragmenty keramiky, zvieracích kostí a najmä mince – Jána Luxemburského a Karola IV. (obe zo 14. stor.), Maximiliána II. (16. stor.) a Leopolda I. (17./18. stor., Bialeková 1989, 306; Budinský-Krička 1970, 213; Hatala 2006, 148; Hlinka-Kraskovská-Novák 1968, 86-87; Chropovský 1962, 232, č. 357; Kolektív 1978, 52; Kolníková 1956, 56-57; Piffl 1970, 228-230).
Štefan Janšák navštívil Prietrž i v nedeľu 10. septembra 1939, nevieme však, pri akej príležitosti. Podľa spomienok prietržianskych pamätníkov dôvodom jeho opätovných návratov boli časté pozvania na svadby i pohreby. Ak sa ich nemohol zúčastniť, dodatočne zaslal darčeky či upomienkové predmety (za informáciu ďakujem starostke Prietrže Ing. D. Blažkovej).
V závere príspevku si dovoľujem vyjadriť úprimnú vďaku pani Mgr. Eve Janšákovej, rod. Reichovej, za poskytnuté informácie, fotografie, prečítanie rukopisu textu a podnetné pripomienky.
Pramene a literatúra
BIALEKOVÁ, D.: Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. I. zväzok, 2. časť, AÚ SAV
Nitra 1989.
BLAŽKOVÁ, D.: Kto stál na čele našej obce od Rakúsko-Uhorska. In: Prietržské noviny, roč. IX, č. 1, 2014, s. 10-11.
BREZINA, P.: Prietrž. Príbehy z fotografií a pohľadníc. Obecný úrad v Prietrži 2015.
BUDINSKÝ-KRIČKA, V.: Slovanské sídlisko a zaniknutá stredoveká dedina v Osuskom. In: Študijné zvesti AÚ SAV 18, Nitra 1970, s. 211-242.
CIGEROVÁ, E.: Významné osobnosti mesta Senice. Miestny odbor Matice slovenskej, 1992, s. 17.
HATALA, S.: Pamätnica Prietrže. Spracovaný rukopis Ing. Štefana Joríka. Vydal Vladimír Durlák, Senica 2006.
HLINKA, J.-KRASKOVSKÁ, Ľ.-NOVÁK, J.: Nálezy mincí na Slovensku II, SAV Bratislava 1968.
JANŠÁK, Š.: Daniel G. Lichard. Životopisný nástin. Nákladom Pomocnej pokladnice. Uhorská Skalica 1912.
JANŠÁK, Š.: Objavenie starého predhistorického hradišťa so spečeným valom na takzvanom Starom Hrade pri
Branči, 6. a 8. augusta 1913. In: Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti 16, č. 3, 1913, s. 66.
JANŠÁK, Š.: Objavenie starého predhistorického hradišťa so spečeným valom na takzvanom Starom Hrade pri
Branči, 6. a 8. augusta 1913. In: Evanjelický kalendár na rok 1914, s. 100-107.
JANŠÁK, Š.: Rukopisy 1936-1942. Archív rodiny Janšákovcov.
JANŠÁK, Š.: Stará Skalica. In: Almanach Spolku záhorských akademikov. Malacky 1938, s. 56-78.
JANŠÁK, Š.: Život dr. Pavla Blahu. Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1947.
JANŠÁK, Š.: Život Júliusa Bodnára. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici III. Skalica 1972, s. 71-94.
JANŠÁK, Š.: Posledný suplikant. Tatran, Bratislava 1973.
KOLEKTÍV: Listy k storočnici. Prietrž 2007.
KOLEKTÍV: Kniha o Podhorane. GH studio, s. r. o. Senica 2013.
KOLNÍKOVÁ, E.: Súpis mincí uložených v Archeologickom ústave SAV v Nitre. In: Študijné zvesti AÚ SAV Nitra,
1956, s. 34-70.
KRONIKA ŠKOLY V PRIETRŽI 1928-1994: Masarykova štátna ľudová škola, Prietrž.
MINĎÁŠ, M. a kol.: Podbranč. Dejiny obce. Obecný úrad Podbranč 2011.
NOËL, L.: La Tchécoslovaquie d´avant Munich. Institut d´études slaves. Paris 1982.
PAMÄTNÁ KNIHA OBCE PRIETRŽ: 1. diel Obecnej kroniky do roku 1945.
PIFFL, A.: Základy zaniknutej dediny Ropov v Osuskom. In: Študijné zvesti AÚ SAV 18, Nitra 1970, s. 228-230.
REHUŠ, J.: Prietrž 1262-1992. Obecný úrad Prietrž 1992.
S francúzskym vyslancom v peknom slovenskom kraji. Vyslanec de Lacroix navštívil Osuské a Prietrž. In: Slovenský denník, jún, roč. 20, 1937.
