Jarné zvyky na Záhorí súviseli s oslavou príchodu jari a nového života. V tradičnom zvykosloví sa jar začínala prinesením letečka, létečka na Kvetnú nedeľu. Najčastejšie to bol vŕbový prút, lieska alebo iná drevina zdobená pestrofarebnými stuhami, vyfúknutými vajíčkami, ozdobami z papiera, slamy alebo kúskov látky. Letečko symbolizovalo zrodenie nového života a ukončenie zimného spánku prírody. Najčastejšie ich pripravovali deti alebo mladé dievčatá a obchádzali s ním domácnosti. V Lábe si dievčatá robili letečko z konárika slivky, na ktorý zavesili vyfúknuté vajíčka. Obchádzali domy spríbuznených rodín a spievali pod oknami.
V Lamači sa zachovala pieseň:
Bucte tu, babički, veseué,
uš vám to letečko neseme.
Pjekné, zelené, rozmarínové.
Sedzí paňi f koši,
a pán sa jí prosí.
Dajte nám vajíčko, lebo dvje,
šak vám to malúčko ubudne!
Počas tzv. Smrtnej nedele zvykávala skupinka slobodných dievčat vynášať Morenu Kyselicu, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Podľa poverových predstáv sa jej vynesením a zničením magicky privolala jar. Najčastejšie mala podobu slamenej figuríny na palici, ktorú obliekli do starých šiat. V Borskom Mikuláši si dievčatá pri jej nesení obcou spievali:
Kiselica kiseuá
štiri roki viseua
a ten páti nemohua,
do vodi sa propadua.
Hodzili ju do ribňíka,
kúpiua si bubeňíka.
Posledná nedeľa pred veľkonočnými sviatkami sa nazývala Kvetná nedeľa. V kostole počas omše svätil kňaz rozvíjajúce sa vŕbové prúty (macušky, bahniatka, maňky, v okolí Skalice kočičky), ktoré si veriaci prinášali do kostola a následne si nimi ozdobovali príbytky.
Hlavným sviatkom jari bola Veľká noc, ku ktorej sa viazalo množstvo cirkevných obradov a tradičných obyčají. Významnú úlohu v nich zohrávali voda, zeleň a vajíčka, ktoré sa spájali s predstavami čistoty, krásy a nového života. Veľkonočné obdobie sa začínalo Zeleným štvrtkom, ktorý bol spojený s prvým výhonom dobytka na pastvu. Šibanie dobytka vŕbovými prútmi malo zabezpečiť prosperitu hospodárstva. V očakávaní udalostí nasledujúceho Veľkého piatku ako dňa ukrižovania Krista sa prestalo zvoniť kostolnými zvonmi: zaviazali sa, odvézli sa do Ríma.
Veľký piatok bol kresťanským sviatkom pripomínajúcim ukrižovanie Ježiša Krista. Na zabezpečenie zdravia bolo zvykom pred východom slnka prísť na miestne potoky a symbolicky sa umyť. V Dojči prinášali nevládnym vodu v nádobách, aby sa ňou mohli umyť. Cez deň sa dodržiaval prísny pôst, zároveň bolo zakázané manipulovať so zemou (orať, sadiť). Bolo to obdobie vrcholiacich nepriaznivých síl, ktoré škodili najmä dobytku. Podľa poverových predstáv sa v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok mali na určitých miestach chotára obcí stretávať strigy, tancovať a kúpať sa v potoku. S cieľom magickej ochrany pred nimi sa zárubne stajní natierali cesnakom, alebo sa posvätenými vŕbovými prútmi okuroval dobytok. V Brodskom na Veľký piatok chodili po dedine okolo poludnia a podvečer chlapci a rapkali (hŕkali). V ruke mali rapkáč (hŕkavku), väčší tlačili tragač. Duchovný život veriacich bol upriamený na obrady umučenia Krista, ktoré boli stvárnené v tzv. pašiových hrách.
Bielou sobotou sa začínali obrady vzkriesenia Ježiša Krista, pri ktorých bolo symbolicky znázorňované víťazstvo života nad smrťou. Pred ich začatím sa pred kostolmi pálil oheň, tzv. pálenie Judáša – pálenie zvyškov svätenín, ktorý posvätil kňaz. Gazdiné sa cez deň venovali vareniu a pečeniu obradových jedál. Biela sobota bola podľa poverových predstáv šťastným dňom na sadenie a siatie. V niektorých dedinách chodili chlapi triasť ovocnými stromami, aby lepšie rodili a bola väčšia úroda.
Veľkonočná nedeľa bola dňom, v ktorom kresťania slávili zmŕtvychvstanie ukrižovaného Krista. Popoludní si dievčatá zvykli pripravovať ozdobené vajíčka kraslice. Boli určené nápadníkom slobodných dievčat, alebo aj krstným deťom. Zdobili ich rôznymi technikami, najčastejšie boli maľované v cibuľovom odvare. Vyzdobovali ich tiež prilepovaním rastliniek alebo ich pred farbením pokvapkali voskom. Chlapci si zatiaľ pripravovali a plietli korbáče z vŕbových prútov.
Veľkonočný pondelok bol posledným dňom kresťanských sviatkov. Spájal sa s tradičnými obyčajami šibania, nazývaného šlahačka. Menší chlapci vyšibali okrem dievčat symbolicky aj gazdinú. Za odmenu dostali maľované vajíčka, koláč, prípadne drobné peniaze. V Popudinských Močidľanoch predniesli mládenci dievčatám tento verš:
Šibi-ribi, masné ribi,
dávaj vajca od korbáča.
A ked nedáš dvje vajíčka,
višlahám ťa jak zajíčka.
V Záhorskej Bystrici chodievali malí chlapci k príbuzným s korbáčom spleteným z vŕbových prútikov, pošibávali dievčatá a hovorili:
Šibi-ribi, masné ribi,
kus koláča ot korbáča.
Kázal Kadlec aj Kadlečka,
abi dali tri vajíčka,
jedno bjélé, druhé čjérné
a to trecí zafarbené.
V niektorých obciach po skončení obchôdzky prinášali mládenci korbáče do krčmy, kde pripevnené na stenu viseli do nasledujúcej Veľkej noci. Spoločným zvykom, ukončujúcim obdobie Veľkej noci, boli na celom území Slovenska tanečné zábavy (prvé po pôstnom období), ktoré usporadúvala dospelá mládež v pondelok alebo utorok večer.
Kultúrne tradície sa prejavovali aj v bohatej symbolike stravy. Prívarky z mladej zeleniny mali upevniť zdravie a silu, obilninové pokrmy mali mať pozitívny vplyv na úrodu, bravčové mäso malo priniesť bohatstvo. Vajíčka symbolizovali plodnosť, znovuzrodenie a nepretržitosť života. Na Zelený štvrtok sa najčastejšie pripravoval varený špenát s vajíčkom, polievky a prívarky z mladých listov špenátu, šťaveľa a žihľavy. Na Veľký piatok, ako deň Veľkého pôstu, sa varila mliečna, fazuľová alebo hrachová polievka. V severnej časti Záhoria bolo zvyčajným veľkopiatkovým jedlom hríbová omáčka a chlieb namáčaný v slivkovom trnkovom oleji.
Najstarším veľkonočným pokrmom boli na celom území Záhoria vajíčka a z nich pripravené jedlá. Pestrosť a hojnosť veľkonočných pokrmov na stole mala zabezpečiť blahobyt celej rodiny v priebehu roka. Počas Bielej soboty sa nekonzumovalo mäso až do obeda. V tento deň sa jedla kyslá polievka z vývaru z údeného mäsa, zahustená vajcom, alebo kapustnica s hríbmi, cesnakom a zápražkou. Na Veľkonočnú nedeľu (Posvícení) sa chodili do kostola svätiť jedlá, ktoré sa potom podávali počas spoločného obeda. Boli to najmä sekanka, nádzifka, velkonočná baba z mäsa, slaniny, vajec, ochutená cesnakom. V skladbe veľkonočných jedál mali dôležité miesto mäsité pokrmy, ktoré boli po dlhom pôste vítanou zmenou v stravovaní. Vo vidieckych domácnostiach sa však najviac jedla šunka a klobásy zo zásob, ktoré sa na tento účel odkladali zo zabíjačky. V okolí Skalici a Holíča bolo obľúbené údené mäso, slepačia polievka, uvarená sliepka s chrenovou alebo paradajkovou omáčkou a tvrdými šišami – knedľami z múky, pečiva a vajec. V rodinách sa piekli rôzne koláče. K pečivám, ktoré sa rozšírili pod vplyvom kresťanstva, patrili veľkonočné baránky pečené v hlinenej alebo plechovej forme. Súčasťou veľkonočného hodovania boli aj alkoholické nápoje – pálenka a víno. Výslužky na Veľkonočný pondelok pozostávali najmä z vajíčok, koláčov a ovocia.
Vo všeobecnosti predstavovali jarné obrady činnosti, ktoré mali pozitívne ovplyvniť očakávané zmeny v prírode. Do ďalšej skupiny patrili obrady, ktoré mali pred začatím jarných prác zabezpečiť prosperitu hospodárstva. Poslednou významnou podskupinou jarných zvykov sú tie, ktoré sa viažu ku dňu sv. Juraja (24. apríl).
Podľa staršieho spôsobu delenia roka na zimu a leto považovali ľudia tento termín za predel medzi obidvomi časťami. V tradičnej kultúre sa jeho deň pokladal za predel medzi zimou a letom a viazali sa k nemu mnohé pranostiky. Napríklad hrmenie pred Jurajom znamenalo nepriaznivý rok. Na Jura sa prvý raz vyháňal dobytok na pašu, vykonávali sa rôzne magické úkony proti pôsobeniu škodlivých síl, podporujúce dojivosť a kvalitu mlieka. Viaceré povery k dňu sv. Juraja sa spájali s hadmi. Had bol považovaný za magické zviera, v jeho podobe sídlil pod prahom alebo v peci prvý gazda domu. Viaceré zvyky súviseli ďalej s počasím. Od Veľkej noci do Juraja sa nesmelo prať piestom, lebo by búrka zničila úrodu.
V Dúbravke ešte začiatkom 20. storočia vychádzali na Juraja do poľa úradé – richtár so štyrmi prísažnými. Prešli dookola hranice obecného chotára a kde bolo treba, obnovovali a opravovali medze. V Devínskej Novej Vsi chodievali za týmto účelom s lopatami do poľa funkcionári zo spoločnosti bývalých urbarialistov.
Dita Csütörtökyová
Použitá literatúra:
HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s. 157-202.
LETAVAJOVÁ, Silvia. Výročné zvyky. In. Popudinské Močidľany. (ed.) Drahošová, Viera. Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s Moravským zemským múzeom v Brne, Popudinské Močidľany, 2010, s. 167-170.
ŠKOVIEROVÁ, Viera. Život v obci a výročné obyčaje. In. Záhorská Bratislava. (ed.) Podolák, Ján. Bratislava: Obzor, 1986, 177-178.
PALKOVIČ, Konštantín. Obec Brodské. Výročné zvyky. Print Servis vo vlastnom náklade Konštantína Palkoviča, s. 113.
ZAJÍČKOVÁ, Mária. Výročné zvyky a sviatky. In. Dojč. (ed.) Drahošová, Viera, Zajíčková, Mária. Záhorské múzeum Skalica, Obecný úrad Dojč, 1998, s. 105.
NOVÁKOVÁ, Katarína: Záhorský región. In. Kulinárna kultúra regiónov Slovenska. (ed.) Stoličná-Mikolajová, Rastislava, Nováková Katarína. Bratislava: Veda, 2012, s. 397.
