Profesor Jozef Šátek zasiahol do môjho života, keď v rokoch 1955-1959 pôsobil ako farár v mojej rodnej obci Borský Mikuláš a naprával mi v mojej „stredoškolskej“ hlave zmätok z ateistických atakov vtedajšieho školského vzdelávania. Samozrejme, vtedy som netušila, aké jeho životné osudy a okolnosti sa „podpísali“ na vtedajšom našom stretnutí.
Vnímala som ho takého, aký sa javil nám všetkým: mierne baroková postava, priateľská, veselá „nátura“, ale v prívetivom, usmievavom pohľade spoza okuliarov prežarovala inteligencia, chápavé pozorovanie človeka – nielen pri spovedi: aj v každodennom styku všedného dňa na ulici, ale aj pri sviatočných alebo spoločenských stretnutiach, ako boli napríklad svadby.
mal ľudí rad a oni mali radi jeho. Často ho bolo vídať mimo fary s jeho nerozlučným priateľom – staručkým psom Hektorom – ktorého „zdedil“ na fare ešte po pánovi dekanovi Karmašovi, v tom čase politickom väzňovi za poskytovanie „poslednej večere“ v domovine kňazom, ktorí sa chystali na nočný prechod cez Moravu do exilu, na búranskej fare. Pán farár sa o Hektora staral rovnako láskavo ako o naše duše.
A jedno bolo isté: pán farár Šátek (v prvú nedeľu po príchode nám naznačoval pred kázňou akoby uväzovaním ručníka – šátku – svoje meno, neskôr nám ukázal aj brušný tanec Salome pred Herodesom, a vôbec, jeho kázne bývali, napriek zámerne jednoduchému vyjadrovaniu, múdre, ale zároveň plné vtipu) mal rád aj ľudí, aj hudbu. Do nášho repertoáru chrámových piesní, najmä vianočných, vniesol ďalšie z rodnej Skalice (plne som si to uvedomila, až keď som zase ja prešla v Borského Mikuláša do Skalice) a jeho vernými spoločníkmi boli aj trubka a harmonika. Od svadobného obradu zvyčajne odprevadil celú pospolitosť na „miesto činu“ – na svadobnú hostinu, ako osobný vklad im zahral na jednom alebo druhom nástroji (resp. na oboch), zobral si iba kostičky pre Hektora, ktorý zväčša prišiel za ním (nikdy som nepochopila, ako dokázal trafiť na tie rôzne miesta). Skrátka – celá dedina mala dobrý pocit, že je v dobrých rukách.
A okrem ľudí a hudby miloval ešte niečo: Skalicu. V nej sa pred sto rokmi – 10. februára 1910 – narodil. Po jeho odchode od nás do Jedľových Kostolian, som sa dopočula o ňom už len sporadicky, väčšinou v súvislosti s jeho láskami – hudbou a Skalicou. A potom neskôr s Bratislavou a s jeho historickými prácami – národné a cirkevné dejiny boli jeho ďalšou veľkou záujmovou oblasťou, ale s plným rozmerom jeho osobnosti a životnými osudmi (i okolnosťami, ktoré ho priviedli do Borského Mikuláša) som sa zoznámila až v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska.
Autor jeho hesla, Róbert Letz, ho charakterizuje: hudobný teoretik, vysokoškolský pedagóg. Ale predtým prešiel „života cestu tŕnistú“.
Profesorovi Šátkovi hudba učarovala na celý život. Už v rodnej Skalici okrem gymnázia študoval aj na hudobnej škole, hudbu a spev študoval aj počas štúdia teológie v Strasburgu. Po kňazskej vysviacke roku 1933 pôsobil ako kaplán v Topoľčanoch, Rapovciach, Mníšku nad Hnilicom, v Bratislave, a keď roku 1838 získal na Karlovej univerzite v Prahe titul doktora teológie, od roku 1940 na Bohosloveckej fakulte v Bratislave prednášal teóriu cirkevnej hudby a cirkevné dejiny. A zároveň na Štátnom konzervatóriu v Bratislave vyučoval gregoriánsky spev.
Popri hudbe boli už v tomto životnom období doktorovi Šátkovi ďalšou prioritou cirkevné dejiny, bol aktívnym členom Slovenskej historickej spoločnosti. Roku 1946 sa na fakulte stal docentom cirkevných dejín, ale po roku 1950 do jeho života zasiahli politické zmeny. Násilné prerušenie pedagogickej činnosti plodne využil v Skalici spracúvaním mestských historických dokumentov, skalických cirkevných dejín a v rokoch 1951-1970 pôsobil ako farár v Šúrovciach, Borskom Mikuláši a Jedľových Kostoľanoch.
V „politickom odmäku“ rokov 1968-1969 docenta Šátka opäť povolali na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave a roku 1970 bol menovaný za profesora všeobecných cirkevných dejín. Roku 1973 sa stal kanonikom Družnej kapituly sv. Martina v Bratislave.
Výskumná aktivita profesora Šátka v oblasti regionálnych dejín (najmä Bratislavy a Skalice) je priam ohromujúca. Okrem množstva vedeckých štúdií v Historickom zborníku, Slovenskej Bratislave, Kultúre je autorom podnetnej monografie Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu (Trnava 1946) a spoluautorom publikácií Tristo rokov skalického gymnázia (1965), Skalica v minulosti a dnes (1968), Mokrý háj (1969).
Profesor Jozef Šátek opustil všetky svoje lásky 25. februára 1978 v Bratislave, ale pochovaný je „doma“. Podstatná časť jeho práce zostala v rukopise – i jeho najrozsiahlejšie dielo – Musica sacra (Posvätná hudba)). Jeho rozsiahla písomná pozostalosť čaká na bádateľov v Štátnom okresnom archíve v Skalici, Slovenskom národnom archíve a v archíve Katedry cirkevných dejín bohosloveckej fakulty.
Vždy, keď idem v skalickom cintoríne vedľa jeho hrobu, okrem krátkej modlitbičky sa aj nostalgicky pousmejem. Vidím ho s trúbkou v nebeskom chóre a vedľa neho pozorného Hektora, lebo som presvedčená, že aj zvieratká s milujúcim a verným srdcom majú v nebi svoje miesto.
Vnímala som ho takého, aký sa javil nám všetkým: mierne baroková postava, priateľská, veselá „nátura“, ale v prívetivom, usmievavom pohľade spoza okuliarov prežarovala inteligencia, chápavé pozorovanie človeka – nielen pri spovedi: aj v každodennom styku všedného dňa na ulici, ale aj pri sviatočných alebo spoločenských stretnutiach, ako boli napríklad svadby.
mal ľudí rad a oni mali radi jeho. Často ho bolo vídať mimo fary s jeho nerozlučným priateľom – staručkým psom Hektorom – ktorého „zdedil“ na fare ešte po pánovi dekanovi Karmašovi, v tom čase politickom väzňovi za poskytovanie „poslednej večere“ v domovine kňazom, ktorí sa chystali na nočný prechod cez Moravu do exilu, na búranskej fare. Pán farár sa o Hektora staral rovnako láskavo ako o naše duše.
A jedno bolo isté: pán farár Šátek (v prvú nedeľu po príchode nám naznačoval pred kázňou akoby uväzovaním ručníka – šátku – svoje meno, neskôr nám ukázal aj brušný tanec Salome pred Herodesom, a vôbec, jeho kázne bývali, napriek zámerne jednoduchému vyjadrovaniu, múdre, ale zároveň plné vtipu) mal rád aj ľudí, aj hudbu. Do nášho repertoáru chrámových piesní, najmä vianočných, vniesol ďalšie z rodnej Skalice (plne som si to uvedomila, až keď som zase ja prešla v Borského Mikuláša do Skalice) a jeho vernými spoločníkmi boli aj trubka a harmonika. Od svadobného obradu zvyčajne odprevadil celú pospolitosť na „miesto činu“ – na svadobnú hostinu, ako osobný vklad im zahral na jednom alebo druhom nástroji (resp. na oboch), zobral si iba kostičky pre Hektora, ktorý zväčša prišiel za ním (nikdy som nepochopila, ako dokázal trafiť na tie rôzne miesta). Skrátka – celá dedina mala dobrý pocit, že je v dobrých rukách.
A okrem ľudí a hudby miloval ešte niečo: Skalicu. V nej sa pred sto rokmi – 10. februára 1910 – narodil. Po jeho odchode od nás do Jedľových Kostolian, som sa dopočula o ňom už len sporadicky, väčšinou v súvislosti s jeho láskami – hudbou a Skalicou. A potom neskôr s Bratislavou a s jeho historickými prácami – národné a cirkevné dejiny boli jeho ďalšou veľkou záujmovou oblasťou, ale s plným rozmerom jeho osobnosti a životnými osudmi (i okolnosťami, ktoré ho priviedli do Borského Mikuláša) som sa zoznámila až v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska.
Autor jeho hesla, Róbert Letz, ho charakterizuje: hudobný teoretik, vysokoškolský pedagóg. Ale predtým prešiel „života cestu tŕnistú“.
Profesorovi Šátkovi hudba učarovala na celý život. Už v rodnej Skalici okrem gymnázia študoval aj na hudobnej škole, hudbu a spev študoval aj počas štúdia teológie v Strasburgu. Po kňazskej vysviacke roku 1933 pôsobil ako kaplán v Topoľčanoch, Rapovciach, Mníšku nad Hnilicom, v Bratislave, a keď roku 1838 získal na Karlovej univerzite v Prahe titul doktora teológie, od roku 1940 na Bohosloveckej fakulte v Bratislave prednášal teóriu cirkevnej hudby a cirkevné dejiny. A zároveň na Štátnom konzervatóriu v Bratislave vyučoval gregoriánsky spev.
Popri hudbe boli už v tomto životnom období doktorovi Šátkovi ďalšou prioritou cirkevné dejiny, bol aktívnym členom Slovenskej historickej spoločnosti. Roku 1946 sa na fakulte stal docentom cirkevných dejín, ale po roku 1950 do jeho života zasiahli politické zmeny. Násilné prerušenie pedagogickej činnosti plodne využil v Skalici spracúvaním mestských historických dokumentov, skalických cirkevných dejín a v rokoch 1951-1970 pôsobil ako farár v Šúrovciach, Borskom Mikuláši a Jedľových Kostoľanoch.
V „politickom odmäku“ rokov 1968-1969 docenta Šátka opäť povolali na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave a roku 1970 bol menovaný za profesora všeobecných cirkevných dejín. Roku 1973 sa stal kanonikom Družnej kapituly sv. Martina v Bratislave.
Výskumná aktivita profesora Šátka v oblasti regionálnych dejín (najmä Bratislavy a Skalice) je priam ohromujúca. Okrem množstva vedeckých štúdií v Historickom zborníku, Slovenskej Bratislave, Kultúre je autorom podnetnej monografie Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu (Trnava 1946) a spoluautorom publikácií Tristo rokov skalického gymnázia (1965), Skalica v minulosti a dnes (1968), Mokrý háj (1969).
Profesor Jozef Šátek opustil všetky svoje lásky 25. februára 1978 v Bratislave, ale pochovaný je „doma“. Podstatná časť jeho práce zostala v rukopise – i jeho najrozsiahlejšie dielo – Musica sacra (Posvätná hudba)). Jeho rozsiahla písomná pozostalosť čaká na bádateľov v Štátnom okresnom archíve v Skalici, Slovenskom národnom archíve a v archíve Katedry cirkevných dejín bohosloveckej fakulty.
Vždy, keď idem v skalickom cintoríne vedľa jeho hrobu, okrem krátkej modlitbičky sa aj nostalgicky pousmejem. Vidím ho s trúbkou v nebeskom chóre a vedľa neho pozorného Hektora, lebo som presvedčená, že aj zvieratká s milujúcim a verným srdcom majú v nebi svoje miesto.
Literatúra:
BOKESOVÁ, M. a kol.: Skalica. Skalica 1992, s. 153-154.
BAGIN, A.: Profesor Šátek a chrámová hudba.
Katolícke noviny, 1988, č. 8.
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Vyd. LÚČ, Bratislava, 2000, s. 1310-12.
Slovenský biografický slovník V. Martin 1992, s. 435-36.
