V stredu 15. septembra 2021 na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska zavítal do Šaštína ako pútnik pápež František, kde slávil sv. omšu. Bolo to na záver jeho 34. apoštolskej cesty. K nohám Sedembolestnej položil zlatú ružu, osobitný dar, ktorý pápež udeľuje výnimočným mariánskym svätyniam. Sedembolestnej sa poďakoval za šťastlivú operáciu.
Pápež František nebol prvým ani posledným vznešeným pútnikom k Sedembolestnej. Po sv. pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý Šaštín osobne navštívil 1. júla 1995, je však najznámejším pútnikom. Šaštínsku pietu už od jej uznania za milostivú sochu v októbri 1732 prichádzalo pozdraviť každoročne niekoľko desiatok tisíc veriacich – v polovici 18. storočia to bolo okolo stotisíc ročne. A medzi nimi i viacero kardinálov, panovníkov, nehovoriac o biskupoch a prelátoch.
Slávnostného uloženia milostivej sochy do trojhrannej kaplnky v novembri 1732 za účasti pomocného biskupa ostrihomského a šaštínskeho archidiakona Imricha Esterházyho sa zúčastnilo okolo 20-tisíc pútnikov. Kázalo sa slovensky, nemecky a maďarsky. Bol to začiatok putovaní. V čase vyhlásenia sochy za milostivú boli majiteľmi Šaštínskeho panstva už viac ako dve storočia Coborovci. V dôsledku rozšafnej a nehospodárnej správy panstva Markom Coborom a následne jeho synom Jozefom prišlo k jeho zálohovaniu v prospech viedenského mešťana Mateja Stegnera. V roku 1736 získal panstvo vyplatením zálohu František Štefan Lotrinský, manžel arcivojvodkyne Márie Terézie. Po prvý raz navštívila Šaštín spolu s manželom krátko pred svojím nástupom na trón na sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra 1740, počas ich pobytu v Holíči. Potom prišla poprosiť o ochranu pre seba i monarchiu 2. septembra 1741, v čase, keď viedla vojnu s Pruskom o rakúske dedičstvo a o pomoc požiadala uhorské stavy na zasadnutí uhorského smenu v Bratislave. Po skončení vojny v roku 1746 navštevovala Šaštín pravidelne každé dva roky počas augusta alebo septembra, v období, keď sa zdržiavala spolu s rodinou na Holíčskom zámku. Viackrát pútnický chrám navštívil i jej manžel František Lotrinský. V roku 1760 to bolo dokonca dvakrát, pri druhej návšteve v sprievode svojej sestry Anny Šarloty, viedenského arcibiskupa Krištofa Antona Migazziho, ktorého pápež Klement XIII. v novembri 1761 vymenoval za kardinála. V auguste 1761 pred sviatkom zemského patróna sv. Štefana putoval do Šaštína panovnícky pár spolu s nástupcom trónu Jozefom a jeho manželkou Izabelou Parmskou v zmysle tradičnej habsburgovskej zbožnosti známej ako pietas austriaca. Rovnako sa panovníčka s manželom a synmi Jozefom a Leopoldom zúčastnila slávnostnej posviacky chrámu a prenesenia milostivej sochy z trojhrannej kaplnky na hlavný oltár za účasti prímasa, ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóciho. Ako prejav úcty
venovala panovníčka Sedembolestnej strieborné šaty, korunky, svätožiaru či lúče a svietniky a striebornú trojbokú tepanú lampu so striebornými srdcami s menami všetkých detí panovníčky a ich erbmi. Lampa mala visieť pred oltárom a slúžiť ako večné svetlo. Okrem finančnej podpory venovala v roku 1756 na bočný oltár kostola, ktorý je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému, striebornú sochu tohto svätca s jeho relikviou. V roku 1763 sa cisár František Lotrinský zúčastnil bohoslužieb viackrát, avšak boli to jedny z posledných návštev cisárskej rodiny. Po jeho smrti v auguste 1765 Mária Terézia už viac do Šaštína k Sedembolestnej neprišla. Hoci v roku 1770 nechala Paccassiho hlavný oltár v zmysle svojich pripomienok upraviť Františkovi A. Hillebrandtovi, ktorý po stranách svätyne vybudoval cisárske oratóriá, nikdy ich Mária Terézia ani jej spoluvládca, neskorší cisár Jozef II. nevyužili. Na pamiatku jej manžela sa každoročne 19. augusta slávilo v kostole Requiem za účasti zástupcov panstva.
Cirkevná politika Jozefa II. sa priamo dotkla i Šaštína, čo nepriaznivo ovplyvnilo jeho ďalší vzostup na niekoľko desaťročí. Zakázal viacdenné púte, obmedzil činnosť náboženských spolkov. Panovník zrušil viaceré rády a kláštory, okrem iných i pavlínov, a správu pútnického miesta
zveril diecéznym kňazom. Chrám s milostivou sochou sa stal farským kostolom pre veriacich zo Šaštína i zo Stráží, dovtedajšie kostoly v obidvoch obciach boli zrušené.
Hoci boli Habsburgovci majiteľmi Šaštínskeho, Holíčskeho panstva, ako i Hodonínskeho a Veľkopavlovického panstva z druhej strany rieky Moravy, ich ďalšie návštevy pútnického chrámu boli skôr ojedinelé. Súviselo to predovšetkým s menej častými návštevami týchto panstiev. Z doposiaľ dostupných zdrojov sa zdá, že v 19. storočí navštívil Šaštín len Ferdinand V., ešte ako následník trónu. Hoci sa opätovne v roku 1839 plánovala i návšteva Šaštína, keď spolu so svojou manželkou Máriou Annou zavítal do Holíča, pre nepredvídané prekážky napokon neprišiel, avšak bohato oferoval Sedembolestnej liturgické rúcha a bohoslužobné predmety v sume najmenej 1 630 zlatých. Ešte i po svojej abdikácii daroval chrámu v roku 1864 pri príležitosti 300. výročia milostivej sochy spolu s manželkou 700 zlatých. Úradujúci František Jozef I. venoval na dostavbu veží chrámu, ako i jeho obnovu vyše 14-tisíc zlatých, no samotných osláv, ktoré vyvrcholili na sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra 1864, sa nezúčastnil. Slávnosti, pri ktorej bola pieta korunovaná korunkami požehnanými pápežom Piom IX., predsedal ostrihomský arcibiskup, kardinál Ján Scitovský za účasti viedenského apoštolského nuncia Mariana Folcinelliho Antoniacciho. Ten v decembri 1873 získal od pápeža kardinálsky klobúk. Prímas Scitovský, ktorý na slávnosti kázal po slovensky, venoval pútnickému miestu 2-tisíc zlatých. Ku štedrým donátorom patril i majiteľ šaštínskeho cukrovaru barón Rudolf Puthon, ktorý okrem financií venoval kostolu bohato zdobený baldachýn na procesie. František Jozef I. osobne navštívil šaštínsku baziliku v nedeľu 14. septembra 1902 a zúčastnil sa bohoslužieb. Bolo to počas celouhorských vojenských manévrov, ktoré prebiehali v Šaštíne a okolí od 11. do 17. septembra 1902 za účasti
nemeckého korunného princa Vilhelma a vojenských zástupcov viacerých krajín.
Začiatkom 20. storočia podľa farských podkladov prichádzalo ročne do Šaštína 67 organizovaných pútí. Po rozpade monarchie do roku 1924, kedy pútnické miesto prevzali saleziáni, sa znížil počet organizovaných pútí na 64, v dôsledku nových politických pomerov prestali
prichádzať pútnici z Maďarska. Saleziánom sa tento trend podarilo zastaviť a naopak prispeli k povzneseniu národnej svätyne. V 1. polovici 40. rokov minulého storočia to už bolo napriek vojnovým pomerom priemerne 85 organizovaných pútí ročne. Po vojne počet ešte vzrástol a v roku 1947 ich bolo 135. Farské púte mávali priemerne 200 – 300 účastníkov, ale boli i vyše 1500-členné (Hlohovec, Bratislava). Najviac pútnikov prichádzalo v máji, a to okolo 50-tisíc, ročne vyše štvrť milióna. V pamätnej knihe pútnikov boli uvedené mená viacerých vrcholných štátnych predstaviteľov prvej Slovenskej republiky. Na prvom mieste to bol prezident Jozef Tiso, predseda Snemu Martin Sokol, predseda vlády Vojtech Tuka, minister vnútra a podpredseda vlády Alexander Mach, minister dopravy a verejných prác Július Stano, minister hospodárstva Gejza Medrický (13. 5. 1942) a minister školstva Jozef Sivák (27. 5. 1942). Z radov kléru popri domácich biskupoch to bol zástupca Svätej Stolice na Slovensku chargé d´affaires Giuseppe Burzio (25. 11. 1941), od roku 1946 titulárny arcibiskup a v rokoch 1950 – 1955 nuncius na Kube. Na prekvapenie študentov miestneho saleziánskeho gymnázia ich pozdravil po slovensky.
V povojnových rokoch, hoci už boli isté štátne reštrikcie voči cirkvám (napr. zrušenie a poštátnenie cirkevných škôl), do roku 1948 sa nerobili žiadne obštrukcie ohľadom pútí. Až od septembra 1948 existovala snaha ľudovodemokratickej vlády obmedziť organizovanie pútí kladením rozličných prekážok. Akcia K v apríli 1950, kedy i zo Šaštína boli násilne internovaní saleziáni a chrám opäť spravovali diecézni kňazi, prispela k utlmeniu už i tak obmedzovaných prejavov náboženského života. Výsledkom bol radikálny pokles pútnikov. Za rok 1963 ich prišlo do Šaštína celkovo len 5 900! Krátky nádych znamenal rok 1968, ktorý prerušila augustová okupácia. Avšak od polovice 80.
rokov 20. storočia i napriek pretrvávajúcemu nátlaku zo strany štátu vzrastal počet pútnikov, zvlášť na turičných a národných púťach. V
mariánskom roku, ktorý vyhlásil pápež Ján Pavol II., sa v Šaštíne zastavila pri svojej ceste do Poľska Matka Tereza. Bolo to 6. júna 1987. Zúčastnila sa bohoslužby, ktorú slávil generálny vikár Trnavskej arcidiecézy Ján Čížik. Po nej pozdravila v srbochorvátčine prítomných veriacich, ktorých vďaka dokonalému utajeniu zo strany Štátnej bezpečnosti nebolo oveľa viac ako zvyčajne. Do tohto oživenia pútí prišiel november 1989. V roku 1990 sa opäť vrátili saleziáni, otvorili gymnázium, začali s opravou baziliky a priľahlého kláštora, ktorý v 50. rokoch zabral štát. Opätovne po 40 rokoch sa mohli bohoslužby konať aj v priestranstve pred bazilikou. Do národnej svätyne prichádzali na slávnosť patrónky nielen tisíce pútnikov, ale i predstavitelia politického života, či už bývalej Československej federatívnej republiky (prezident Václav Havel v roku 1990), ako i terajšej Slovenskej republiky. Baziliku navštívili doposiaľ všetci prezidenti SR, viacerí predsedovia Národnej rady a predsedovia vlády, ministri… V roku 1994 (29. 11.) zavítal do baziliky a pozdravil študentov saleziánskeho gymnázia v sprievode prezidenta SR Michala Kováča taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro. V októbri toho istého roku v sprievode arcibiskupa Jána Sokola navštívil Šaštín arcibiskup Crescenzio Sepe, sekretár Kongregácie pre klérus. Priniesol pozdrav Svätého Otca a v jeho mene udelil apoštolské požehnanie. Sepe bol v roku 2001 menovaný kardinálom a prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, kde nahradil kardinála Jozefa Tomka.
V rámci návštevy Slovenska slávil 1. júla 1995 Ján Pavol II. bohoslužbu, počas ktorej korunoval milostivú sochu Sedembolestnej. Spolu s ním koncelebrovali štátny sekretár Vatikánu, kardinál Angelo Sodano, slovenskí kardináli Ján Chryzostom Korec a Jozef Tomko, v tom čase
prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ako i kardináli z okolitých krajín: pražský Miloslav Vlk, viedenský Hans Hermann Groer, krakovský František Macharský, budapeštiansky László Paskai, záhrebský Fraňo Kucharič a kolínsky kardinál Joachym Meisner. Už počas prvej cesty do Československa pri presune z Velehradu do Vajnor 22. apríla 1990 požiadal pápež, či by mohli letieť nad bazilikou a pozdraviť Sedembolestnú aspoň z helikoptéry.
I keď Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý prišiel do Šaštína osobne a František jej venoval zlatú ružu, už viacerí ich predchodcovia poctili svätyňu rôznymi výsadami. Pápež Klement
XIII. udelil pútnikom plnomocné odpustky pri príležitosti posviacky chrámu a prenesenia milostivej sochy na hlavný oltár v auguste 1762. Pri príležitosti 300. výročia milostivej sochy v roku 1864 na žiadosť uhorského prímasa vydal pápež Pius IX. tri breve. V breve z 26. februára 1864 udelil plnomocné odpustky všetkým pútnikom, ktorí v jubilejnom roku 1864 alebo i v budúcnosti navštívia na mariánske sviatky pútnický chrám. Druhým breve z 15. marca 1864 (v ten deň bol v Šaštíne otvorený jubilejný rok k 300. výročiu) udelil pápež plnomocné odpustky pri splnení obvyklých podmienok (modlitba, spoveď, prijímanie) všetkým pútnikom počas trvania celého jubilea. Tretie z 12. augusta 1864 sa týkalo korunovania milostivej sochy. Pápež Pius XI. dekrétom Celebre apud gentem Slovacam z 22. apríla 1927 vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska, a pápež Pavol VI. apoštolským listom Quam pulchra z 23. novembra 1964 povýšil chrám na baziliku minor. Bol to vôbec prvý kostol na Slovensku, ktorému sa dostalo tejto hodnosti.
K význačným pútnikom môžeme priradiť i tých, ktorých cirkev pozdvihla k úcte oltára. Okolo ich návštev Šaštína istotne nebol žiaden
rozruch ani ich príchod nevyžadoval osobitné opatrenia a o ich púťach vieme skôr sporadicky. Popri zmieňovanej Matke Tereze navštívil Šaštín koncom 18. storočia asi tri razy patrón Viedne a pekárov sv. Klement Mária Hofbauer, rodák z moravských Tasovíc. V Šaštíne študoval a pôsobil salezián bl. Titus Zeman, viackrát ho navštívil Janko Havlík z Duboviec alebo biskup Michal Buzalka, kandidáti na beatifikáciu.
Pri príležitosti 450. výročia prvého zázraku na príhovor Dolorosy vyhlásila Konferencia biskupov Slovenska rok 2014 za Rok Sedembolestnej Panny Márie. Do Šaštína putovali vo väčšom počte farnosti, školy, profesijné a stavovské združenia, spolu asi 140-tisíc ľudí. Medzi inými prišiel i maďarský prímas kardinál Péter Erdő s kňazmi. Vyvrcholením bola národná púť 15. septembra 2014, ktorej predsedal
kardinál Jozef Tomko. Nedávno baziliku navštívil i pražský kardinál Dominik Duka. Toto sú mená tých niekoľkých, o ktorých vieme, že do Šaštína prišli počas obdobia, keď zastávali isté funkcie a úrady. Okrem nich však do Šaštína prichádzalo a prichádza veľa anonymných pútnikov, o ktorých návštevách vie len Boh.
- Literatúra
A sásvari háromszázados nagy bucsu járat. Nagyszombat : Winter Zsigmond, 1865.
Cyrill a Method. Časopis cirkevný, roč. XIV, 1864. - Čverčko-Hoferka-Janák-Kuchár. Jubilejný rok Sedembolestnej Panny Márie 2014. Bratislava : Don Bosco – Skalica : Záhorské múzeum v Skalici, 2015.
Dankó, J. Hofbauer Kelemen Mária. In Magyar Sion, roč. III, 1865, č. 2, s. 81-103.
Documenta artis paulinorum 2. zv. A Magyar rendtartomány kolostorai N- Sz, Budapest : MTA, 1976, s. 314-330.
Hoferka, M. Sedembolestná a Záhorie. In Záhorie, roč. XXIII, 2014, č. 6, s. 2-6.
Letz, R. Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách. Bratislava : PostScriptum, 2014.
Macák, E. Naša Sedembolestná Matka. Dejiny Šaštína. Bratislava : Don Bosco, 2004.
Matejka, J. – Radlinský, A. Pútnik mariánský pred milostivým a zázračným obrazom preblahoslavenej Panny Márie Sedmibolestnej Šassčínskej. Skalica : F. X. Škarnicel, 1864. - Mariánske zvony. Časopis mariánskych ctiteľov, roč. I.-V., 1992 – 1996.
- Ovečka, Š. Šaštín – Stráže. Šaštín-Stráže : Mestský úrad, 2018.
Radváni, H. (Ed.) Naša národná svätyňa – Bazilika v Šaštíne. Trnava : Spolok Sv. Vojtecha, 1990.
Saleziánske zvesti. (dvoj)mesačník saleziánskych spolupracovníkov a dobrodincov, roč. VIII.-XIX., 1937 – 1948.
Szabolcs, S. A sasvári pálos kegyhely története. A zarándoktemplom kialakítása és kegyszobrának kultusza a 18. században. Budapest : Balassi Kiadó, 2012.
Vojtech. Obrázkové katolícke noviny pre obecný ľud, roč. I., 1864.
