Vážení čitatelia,
každý rok je niečím výnimočný, zaujímavý; v osobnom, užšom či širšom spoločenskom dianí. Prináša udalosti i výročia udalostí, niekedy pozitívnych, radostných, inokedy smutných a ťažkých. Rok 2014 nesie dva prívlastky, ktorým sa budeme venovať v činnosti Záhorského múzea i na stránkach časopisu.
V celej Európe prebieha spomienka na 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá sa nesmiernymi stratami dotkla snáď každej rodiny. Veľa inštitúcií sa pripojilo k výzve na zhromažďovanie informácií o prvej svetovej vojne, aby aspoň takýmto spôsobom vzdalo úctu pamiatke jej obetí, poukázalo na nešťastie a negatívne dopady každého vojnového konfliktu a násilia, varovalo pred nimi. K výzve sa zapojilo i Záhorské múzeum v Skalici (pozri na strane 32).
Spoločnosť ponechávala desaťročia pamiatku na Veľkú vojnu upriamovaním pozornosti na iné aspekty histórie v úzadí, nehodilo sa hovoriť o západnom fronte, legionároch, odškodňovaní vojakov a ostatných náležitostiach s ňou súvisiacich. Všetci sme počúvali rozprávania svojich otcov a dedov o talianskom fronte, stratách na Piave, v Haliči, o zajatí, nekonečnej ceste Sibírou a iné. Vnímali sme ich, najmä mladšia generácia, ako ťažko predstaviteľné až neuveriteľné príbehy, skôr legendy, než reálne prežitú skutočnosť. A priami pamätníci odišli. V rodinách i pamätiach rodinných príslušníkov však doposiaľ uchovávame veľké množstvo informácií, ktoré môžu napomôcť dotvoriť obraz tejto smutnej historickej udalosti.
Rodinní príslušníci, potomkovia vojakov bývalej rakúsko-uhorskej armády pátrajú a chcú sa dozvedieť čo najviac o osudoch svojich predkov. Elektronické spracovanie databáz viacerých vojenských archívov v Európe, zverejnenie a vytvorenie webových stránok s návodmi a postupmi na ich štúdium, ktoré vznikli v posledných rokoch, najmä v súvislosti s výročím, poskytujú ešte donedávna nepredstaviteľné možnosti a zdroje hľadania a získavania informácií.
Pri návšteve v regióne sa stretávame s pamiatkami na vojnu v obciach i na cintorínoch v podobe spoločných aj individuálnych pamätníkov padlých a nezvestných. Hroby na cintorínoch dávajú vedieť, že i napriek návratu domov si vojna často vyžiadala svoju daň a vojaci zomreli na následky zranení či chorôb. Radostnejším svedectvom sú kríže a kaplnky postavené z vďačnosti za návrat z vojny. Čítame mená, pozeráme tváre, rátame počet a vek mladých mužov, ktorí odišli v rozpuku života. Celkovo vo vojne zomrelo asi 10 000 000 vojakov (z územia Slovenska približne 69 000, z regiónu Záhoria asi 3 000) a 7 000 000 civilných obyvateľov, ešte viac ako raz toľko bolo zranených. Nie všetky rodiny sa dozvedeli, čo sa stalo s ich príbuznými, ako a kde zomreli, kde a či vôbec sú pochovaní. Hospodárske a materiálne škody boli obrovské, ešte horšie boli psychické dôsledky pre rodiny, pozostalých, celé generácie ľudí.
A práve tento rok je akoby symbolicky Konferenciou biskupov Slovenska vyhlásený za Rok Sedembolestnej Panny Márie. Dôvodom vyhlásenia tematického roka, ktorý sa významne viaže k nášmu regiónu, je 450. výročie od prvého zázraku na príhovor Panny Márie v Šaštíne a 50. výročie potvrdenia Sedembolestnej Panny Márie za Patrónku Slovenska pápežom Pavlom VI. a vyhlásenia chrámu v Šaštíne-Strážach za baziliku minor. K obom témam prinesieme príspevky i v našom časopise.
V radoch nášho redakčného kruhu sme, žiaľ, stratili dvoch dlhoročných členov, prichádza postupne ku generačným výmenám. Veríme však, že sa nám bude spolu naďalej dariť smerovať náš časopis k spoločnej spokojnosti. Záverom by som chcela všetkým našim čitateľom a priaznivcom poďakovať za podporu a zaželať príjemné stretnutia s časopisom.
Viera Drahošová
šéfredaktorka časopisu
Peter Brezina
Všeobecná mobilizácia
Mobilizácia sa uskutočnila bezprostredne po vydaní cisárskeho manifestu „Mojim národom“ 28. júla 1914, ktorý začínal slovami: „Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné moje roky z Božej milosti obetoval dielam mieru a moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny. Prozreteľnosť inak určila.“1 V ten istý deň uverejnil úradný vestník Budapesti Közlöny vyhlásenie vojny Srbsku, čo prevzali všetky noviny, vrátane periodika Národnie noviny v č. 88 zo dňa 30. 7. 1914. Slovenský denník v č. 145 zo dňa 29. 7. 1914 uverejnil Ohlas vlády (Uhorskej kráľovskej vlády v Budapešti). Vláda oznámila, že nastávajú ťažké časy, národy stoja na prahu vojny a „položení sme na vážky histórie“. Vyzvala ľud k podpore: „Teraz treba ukázať, že každý občan tejto krajiny hotový je obetovať krv svoju do poslednej kvapky na oltár vlasti a že láska ku vlasti, vernosť, vytrvalosť, odhodlanosť národa víťazne vyjde z ohnivej skúšky… Vláda vykoná všetko na ochranu poriadku, pokoja v krajine a na ochranu bezpečnosti života a majetku k otčine verných občanov… obracia sa na každého bez rozdielu rasy a vierovyznania. Podoprie každého a očakáva pomoc od každého. Pomoc aj od občanov nemaďarského jazyka… Štát bude mať za každých okolností toľko sily, aby rozmliaždil tých, ktorí by sa, poslúchajúc na slovo hriešnych buričov, previnili proti povinnostiam štátnoobčianskej vernosti. Vo vzniku zahrdúsi každé narušenie poriadku. Avšak smutné by bolo, keby došlo k takýmto donucovacím poriadkom… Odbila hodina činu. Obetavá vlastenecká vernosť môže položiť základy jednej krajšej, lepšej, blaženej budúcnosti.“2 Vyhlásenia uverejnili tiež periodiká v maďarskom jazyku, a tak obyvateľstvo na Záhorí bolo dostatočne informované a očakávalo vydanie mobilizačnej vyhlášky. V noci z 31. júla na 1. augusta začali do väčších obcí ležiacich blízko železničných staníc, ktoré mali všetky telegraf, prichádzať telegramy. Niekde mali práve hodové zábavy či slávnosti a rozvinula sa búrlivá diskusia. Jej výsledok bol, ako uvádzajú obecné kroniky, prekvapivo zľahčujúci. „Vtrhneme tam, urobí sa porádek a za pár dní budeme doma. Ešče aj žatvu a mlátení dokončíme,“3 nádejali sa v tanečných sálach a hostincoch. Zmobilizovaní chlapi sa tým lúčili s rodinami pri odchode z obce, navzájom sa uisťovali na vozoch smerujúcich k železničným staniciam, po ceste vlakom, v prestávkach medzi spievaním. Odchádzali si plniť povinnosť a podporiť nešťastnú cisársku rodinu. Prevládalo nadšenie k rýchlemu obsadeniu Srbska a presvedčenie, že za niekoľko dní budú opäť doma v rodinách.
Do menších obcí sa dostala vyhláška o všeobecnej mobilizácií poštou až nasledujúci deň, 1. augusta. „Mobilisačný ohlas“, ako znel nadpis plagátu, sa 1. a 2. augusta 1914 dostal aj do tých najmenších dedín a osád. V desiatkach exemplárov ho pošta doručila na notárske úrady, odkiaľ ho notári posielali po notárskych sluhoch richtárom. Obecní sluhovia ich vyvesovali na obecnú oznamovaciu tabuľu, na stromy, rohy domov a v hostincoch. Opakovane sa v obciach ozýval bubon obecného sluhu. Čítal a na známosť dával vyhlášku, ktorú dostal od richtára alebo notára. Tí museli zabezpečiť konské poťahy a vozy na prepravu zmobilizovaných do najbližších železničných staníc. Rozlúčky 1. – 3. augusta 1914, keď odchádzali z obcí muži vo veku do 42 rokov, sprevádzali plač a náreky. Slzy striedali slová obáv o budúcnosť i nádeje na skoré stretnutie. Čas ukázal, že všetko bolo nakoniec horšie, ako si boli ochotní všetci pripustiť.
Zmobilizovaní muži so severného Záhoria odchádzali najčastejšie k 71. cisárskemu a kráľovskému pešiemu pluku s veliteľstvom v Trenčíne a muži z južného Záhoria k 72. pešiemu pluku s veliteľstvom v Bratislave, kde absolvovali pri zaradení do peších jednotiek 1 – 2, pri zaradení do špeciálnych jednotiek 3 – 6 týždňov trvajúci výcvik. Potom odchádzali vlakovými transportmi na ruský alebo srbský front. Pred odchodom skladali prísahu vernosti panovníkovi Františkovi Jozefovi I. (po jeho smrti 21. 11. 1916 Karolovi I., v Uhorsku cisár Karol IV.) a jeho generálom „… nariadenia a rozkazy vo všetkých službách plniť, proti každému nepriateľovi, nech je to ktokoľvek a kdekoľvek…, v každom čase i pri každej príležitosti udatne a mužne bojovať, že svojich vojsk, práporov, koruhví a kanónov nikdy neopustíme, s nepriateľom nikdy ani v najmenšom nenájdeme porozumenie, vždy tak sa správať budeme, ako to vojenské zákony žiadajú a dobrým vojakom prísluší a týmto spôsobom, že chceme so cťou žiť i umrieť, k tomu nám dopomáhaj Boh. Amen.“4 Prvej vlne mobilizácie nepodliehali všetci muži, stanovila vekové hranice a dovoľovala rôzne výnimky. O ich pridelení rozhodovali notári, nie raz sa uplatnilo úplatkárstvo.
V októbri 1914 nasledovala opätovná vlna mobilizácie a v januári 1915 ďalšia. Nadšenie sa vytratilo, výnimiek bolo menej. Mnohým rodinám zobrala vojna hneď na začiatku príbuzného, alebo ležali ťažko ranení v nemocniciach. Prvých ranených a mŕtvych zo srbského frontu začali privážať na Záhorie na prelome augusta a septembra 1914. Rodiny ich za podpory celej obce pochovali a postavili im pomníky. Niekoľko sa zachovalo na cintorínoch dodnes (napr. v obciach Brodské, Hradište pod Vrátnom, Jablonica, Skalica, Lopašov a iných). V nasledujúcom roku už prevozy mŕtvych vojakov neboli možné a pochovávali ich na vojenských cintorínoch a cintorínoch v zajateckých táboroch. Správy o úmrtiach a zraneniach vojakov v roku 1914 sa rýchlo šírili a muži v druhej mobilizačnej vlne nastupovali s vedomím nutnej povinnosti a hroziaceho rizika. Druhá a tretia vlna mobilizácie, i nasledujúce v rokoch 1915 – 1918, boli sprevádzané už len smutnými scénami. Na front odchádzali dospievajúca generácia 18-ročných mladíkov a vyše 50–roční chlapi, nakoľko vláda rozšírila brannú moc na vek 50 – 55 rokov, aby zabezpečila vojenské zdroje. Už na rozlúčku nevyhrávali muzikanti v obci, ani vojenské posádkové hudby na železničných staniciach. Z obcí a miest Záhoria odišlo v rokoch 1914 – 1918 bojovať za cisára pána vyše 33 000 mužov, čo predstavovalo približne tretinu všetkého obyvateľstva. Domov sa ich vrátilo necelých 29 000, z ktorých viac ako tisíc malo trvalé invalidné následky.
Jednotky rakúsko–uhorskej armády, v ktorých Záhoráci bojovali
Najviac Záhorákov bojovalo na ruskom, talianskom a srbskom fronte, kde ich aj väčšinou po chovali. Mnohí zostali nezvestní, lebo po neprehľadných ťažkých bojoch bombami a delostreleckými granátmi nenašli ich telá. V matričných zápisoch ich jednotky zostal pri priezvisku zápis nezvestný od bitky s konkrétnym dátumom. Zranených odnášali na obväzištia spolubojovníci alebo zdravotná vojenská služba, ktorej príslušníci sa nazývali samaritáni. Po poskytnutí prvej pomoci ich odvážali vozmi alebo automobilmi do blízkych nemocníc. Keď boli preplnené, odvážali ich v osobných, častejšie v nákladných vozňoch železnicou do nemocníc vo vnútrozemí. Mnohí vo vagónoch zomreli, lebo sprevádzajúci k transportu pridelený lekár a zopár ošetrovateľov mali obmedzené možnosti, nedostatok liečiv a obväzov. Tí, čo prežili, sa dostali do nemocníc, kde ich navštevovali manželky, súrodenci a rodičia hneď po tom, čo poslali domov poľnou poštou správu, že žijú a kde sa nachádzajú. Vojakom udelili po vyliečení zvyčajne dovolenku, ktorú strávili s rodinou a opäť nastúpili do frontových línií. Po boji so Srbmi presunuli pluk do vnútrozemia z dôvodu odpočinku, doplnenia jednotky vojakmi a prevyzbrojenia. Príslušníci dostali vtedy niekoľko dní dovolenky. Potom ich jednotky prevelili na ruský front. Po niekoľkomesačnom bojovom pôsobení pluk vrátili do vnútrozemia a po 2 až 3 týždňoch ho nasadili do bojov v Taliansku, Rumunsku alebo Srbsku. Tak sa vojaci zo Záhoria postupne ocitli na rôznych frontoch.
Z mobilizovaných mužov bola prevažná časť povolaním roľníci, a tí boli zvyčajne zaradení do pešiackych a jazdeckých jednotiek. Remeslu vyučení vojaci sa stali delostrelcami alebo ich priradili k obsluhe inej bojovej techniky. Za zásluhy v boji dostávali všetci vyznamenania – medaily a boli povyšovaní do poddôstojníckych a dôstojníckych hodností. Muži s vyšším vzdelaním – učitelia, inžinieri, technici – zaujali po mobilizácii v jednotkách cisársko–kráľovskej armády dôstojnícke pozície. Rakúsko–uhorská armáda mala dve základné skupiny jednotiek: spoločné s nemeckými a maďarskými veliteľmi a domobranecké, tzv. honvédske, ktorých velitelia boli maďarskej národnosti a ich príslušníci sa nazývali honvédi. Najviac Záhorákov bojovalo v pozícii pešiakov, jazdcov 71. a 72. pluku, nachádzali sa však aj v 3., 9., 16., 23., 26., 29., 39., 40., 43., 48., 63., 75., 90. a 96. pešom pluku a v ďalších. Z domobraneckých – honvédskych plukov, ktoré sa najviac zapísali pod víťazstvá Rakúska–Uhorska, a v ktorých boli zaradení Záhoráci, spomeňme 4. pluk jazdectva a poľného delostrelectva, ďalej 7., 13., 15., 18., 20., 31., 32., 40. pluk domobrany (bojovali hlavne na ruskom fronte v Haliči) a v Taliansku bojujúce domobranecké pluky 4., 25., 15., 18. Posledné dva sa vyznamenali aj na ruskom fronte. Záhoráci pôsobili v rakúskouhorskej armáde v mnohých špecializovaných vojenských jednotkách, napríklad 3., 4., 12., 14., 19. prápor poľných delostrelcov, 5. jazdecký prápor pionierov, 5. vozatajský pluk, 6. horský pluk delostrelectva, 10. delostrelecký pluk, 11. dragúnsky pluk. Z hľadiska velenia boli všetky jednotky zaradené do divízií, brigád, zborov a číslovaných armád. V čase príprav pred bojovými operáciami jednotky podľa potreby zoskupovali k spoločnému útoku.
Poznámky
1 KOVÁČ, Dušan – DUDEKOVÁ, Gabriela – HRONSKÝ, Marián – HOLEC, Roman – PODRIMAVSKÝ, Milan. Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918 : zmeny na politickej mape Európy a odchod Slovenska z Uhorského kráľovstva do Česko-slovenskej republiky. Vedecký redaktor zväzku XI b Dušan Kováč. 1. vydanie. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2010. 359 s. Edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, XI b., str. 19 – 20.
2 Tamtiež, str. 22.
3 Pozri rukopisné Podklady pre zápis do obecnej kroniky Mokrého Hája z rokov 1935 – 36. Podobné sú zápisy vo viacerých obecných kronikách Záhoria, zmienky o počiatočnom nadšení uvádzajú tiež v monografiách obcí a miest Záhoria. Atmosféru opisujú aj rukopisné spomienky z Koválovca.
4 Celý text Prísahy rakúsko–uhorskej armády z roku 1914 pozri v knihe z edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov pod názvom Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, LIC Bratislava, 2010, str. 34.
