Vojnové cintoríny. Rakúsko–uhorská armáda, jej zoskupenie 1. c. k. armády, zvádzala ťažké boje na východnom (ruskom) fronte v oblasti Haliče, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska a Ukrajiny. Bojové operácie tu viedla od augusta 1914 s prestávkami dohodnutého prímeria takmer po celú dobu vojny. Najťažšie boje sprevádzané ľudskými a materiálnymi stratami sa uskutočnili v roku 1914 v okolí Krasniku pri Lubline o mestá Halič, Ľvov a o Karpatský priesmyk. Ruské vojská ničili východné územie Slovenska až takmer po Humenné. V roku 1915 viedli rozsiahle bitky o Zborov, Gorlice, Przemyšl. Cisárske a nemecké vojská postúpili do ruského vnútrozemia, ale ruské vojská dobyli v roku 1916 územie späť a znovu sa bojovalo o územie Haliče. Nasledovala opätovná bitka o Zborov (1917) a iné mestá.
Najviac vojakov a dôstojníkov zo Záhoria padlo v oblasti Haliče, kde sa nachádzajú desiatky vojenských cintorínov. Tridsať z nich pri premene na vojenskú pamiatku projektoval rodák z Turej Lúky Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947).
Na ruskom fronte, kde boje skončili skôr ako na západnom a južnom fronte, už 3. marca 1918 uzatvorením brest-litovského mieru (podľa rokovania v rovnomennom bieloruskom meste) riešili velenie armády a vláda mimoriadne zložité problémy. Spočívali nielen v bojoch, ale najmä v zdravotných a zajateckých reáliách. Na ruskom fronte sa rozšírili mnohé epidemické choroby, vrátane veľmi nebezpečnej cholery, ktoré boli príčinou smrti rovnakého počtu vojakov ako zabitých v boji. Tisíce vojakov zo Záhoria sa dostali do ruských zajateckých táborov, kde stovky z nich podľahli chorobám. Zajatci na jednej i druhej bojujúcej strane sa stali dovtedy nepoznaným fenoménom vojny. Zlá situácia v zajateckých táboroch sa zlepšovala len postupne, pod dozorom medzinárodných komisií.
Na južnom (srbskom) fronte začali boje ako prvé už 28. júla ostreľovaním Belehradu (cisárske vojsko ho obsadilo 20. septembra 1914, potom stratilo a opäť po boji okupovalo 2. decembra 1915). Boje na rieke Drine trvali počas celého roka 1915. Vojakov zo Záhoria, ktorí zahynuli na srbskom fronte, spočiatku dovážali do rodísk a pochovala ich rodina. Viaceré takmer zabudnuté pomníky sa nachádzajú na cintorínoch dodnes. Mnohých zranených vyliečili a poslali naspäť k bojovým jednotkám. Choroby na tomto fronte boli zriedkavejšie. V rokoch 1916 – 1918 boli v Srbsku dislokované už len strážne okupačné jednotky. Boje na južnom talianskom fronte sa vyznačovali neobyčajnou náročnosťou, pretože vojská operovali do mája 1915 v horskom teréne pohoria Álp a od vojakov sa často vyžadovali horolezecké výkony pri presune vlastnom aj rozmontovanej techniky. Najťažšie boje sa odohrali v okolí Doberdo del Lago (1916). Zasahovali až na terajšie územie Slovinska do lokalít Isonzo a Volišče, kde sa dnes nachádzajú vojenské cintoríny. Leží tu viac ako sto vojakov, rodom alebo domovskou príslušnosťou patriacich do niektorého z miest a obcí Záhoria. V Doberdo sa nachádza i múzeum s tisícom otrasných fotografií zranených a mŕtvych rozmetaných po skalách. Snáď každý, kto odtiaľto odchádza, sa musí pod ich dojmoch stať pacifistom a prijať krédo, že pre mier treba urobiť všetko.
Ďalším miestom ťažkých bojov na území Talianska boli boje v povodí rieky Piavy v lete roku 1918. V Taliansku bojovali aj jednotky, v ktorých boli zaradené stovky mužov zo Záhoria: 4. domobranecký pluk jazdectva a poľného delostrelectva nasadený postupne v Srbsku, Albánsku, Rumunsku a v Taliansku, 14. horský pluk delostrelectva, 43. a 72. peší pluk, 15., 18. a 25. honvédsky pluk, 19. prápor strelcov, 10. delostrelecký pluk a ďalšie jednotky rakúsko-uhorskej armády.
Doliečovacie nemocnice na Záhorí. S pokračujúcou vojnou pribúdalo ranených a invalidných vojakov. Štát a Bratislavské armádne veliteľstvo sa museli o ranených vojakov postarať. K dispozícii mali sieť nemocníc po celej monarchii, do ktorých povolali veľa civilných lekárov. Medzi nimi bol napríklad i MUDr. Pavel Blaho zo Skalice, ktorý slúžil armáde v nemocnici v Kroměříži a v stoličnom Belehrade.1 Kapacita nemocníc však nepostačovala, pretože sa v nich museli liečiť tiež zajatí vojaci. Príslušné ministerstvá armády, vnútra, domobrany a župné úrady vyzývali k zakladaniu drobných výpomocných nemocničných zariadení. Na Záhorí vzniklo v dobe 1. svetovej vojny vyše 15 vojenských doliečovacích nemocničných zariadení a krátkodobých útulkov pre ranených a invalidných vojakov v obciach Devínska Nová Ves, Šaštín, Veľké Leváre, Jablonica, Kúty, Moravský Svätý Ján, Plavecké Podhradie a v mestách Malacky, Holíč, Senica, Skalica a Stupava. Úrady ich zriaďovali najmä v priestoroch kláštorov, v hospodárskych budovách kaštieľov a niektorých štátnych školských budovách. Bratislavské armádne veliteľstvo zabezpečilo vojenských lekárov a Červený kríž sprostredkoval ošetrovateľky. Veliteľstvo vojenských lekárov operatívne odvolávalo a prenechávalo liečbu miestnym civilným lekárom. Predstavení kláštorov reholí františkánov, kapucínov, saleziánov, ako i majitelia kaštieľov prejavili pochopenie a veľkú mieru milosrdenstva v náročných situáciách, keď boli vojenské nemocnice vo veľkých mestách preplnené. Doliečovacie nemocnice a útulky pre ranených a invalidov na Záhorí mávali zvyčajne 15 – 30 pacientov a po ťažkých bitkách najmä na ruskom a talianskom fronte dočasne aj oveľa viac. Archívne materiály k pôsobeniu týchto polovojenských nemocníc sa zachovali len veľmi poskromne. Najznámejšia z týchto malých nemocníc bola v Skalici. O jej založenie usiloval už v predvojnovej dobe spolok Červeného kríža, čo sa v roku 1906 uskutočnilo a nemocnicu spravovali rehoľníci, milosrdní bratia. Štátom financovaný spolok Červeného kríža v Budapešti a vrchný strediskový zdravotný splnomocnenec barón Berthold Feilitzsch žiadali listom zo 7. augusta 1914 milosrdných bratov, aby do 28. augusta vytvorili podmienky pre umiestnenie 10 ranených vojakov a prisľúbili im vojenského lekára.2Nemocnica plnila svoje úlohy pri ošetrovaní ranených vojakov až do roku 1918. Riaditeľ nemocnice E. Vincsek ako jeden z posledných podpísal 30. mája 1918 mestským lekárom MUDr. Henrikom Szillingerom vystavený úmrtný list 22–ročného vojaka 83. pešieho pluku Štefana (Istvan) Szekéra, príslušného do mesta Szombathely.3 Zomrel na tuberkulózu a pochovali ho zrejme na neznámom mieste skalického cintorína. Chorých vojakov posielali do Skalice z bratislavskej vojenskej nemocnice, ale podľa rozhodnutia centrály Červeného kríža v Budapešti aj z ďalších veľkých vojenských nemocníc na slovenskom území, ktorých bolo celkom šesť. Do malých nemocníc na Záhorí privážali už ošetrených a z epidemických chorôb vyliečených pacientov, takže obyvateľstvu nehrozilo nakazenie škvrnitým týfom ani dyzentériou, cholerou, či tuberkulózou. Na Záhorí nebola žiadna veľká vojenská nemocnica, centrálny zajatecký tábor ani táborová pozorovacia stanica, ktorých bolo na terajšom území Slovenska šesť. Ich poslaním bolo vlakmi z frontu privážaných ranených a chorých vojakov 5 dní pozorovať, zbaviť ich infekcie, podľa potreby očkovať a potom presunúť do riadnych vojenských nemocníc. Toto opatrenie bolo účinné pre zabránenie šírenia infekčných ochorení medzi civilné obyvateľstvo.
Zajatci, zajatecké tábory a baraky na Záhorí. Pomery v zajateckých táboroch v rakúskouhorskej monarchii v rokoch 1914 – 1915 boli veľmi provizórne, chaotické až katastrofálne.4 Masový charakter počtu zajatcov bol celkom novým fenoménom, veliteľstvá a vlády bojujúcich strán ho začali riešiť, až keď vznikol – od augusta 1914. Zranení, apatickí a pomermi znechutení zajatci, najmä z rôznych častí Ruska, zomierali v neľudských podmienkach na choroby a hlad. Boli medzi nimi mrzáci, slepci, ľudia bez končatín. Obdobná situácia bola vo viac ako 1 900 zajateckých táboroch v Rusku, 70 táboroch v Taliansku, kam sa po zajatí dostali ohluchnutí, oslepení a inak postihnutí vojaci slovenskej národnosti. Len zo Záhoria ich bolo odhadom viac ako 5 000. Na území Rakúsko-Uhorska bolo zriadených takmer 40 centrálnych zajateckých táborov, z toho na terajšom území Slovenska tri: v Dunajskej Strede, Šamoríne a Veľkom Mederi. Vláda chcela budovať aj ďalšie, ale obyvateľstvo blízkych miest, ako napríklad v Trnave a Malackách proti tomu s úspechom protestovalo, lebo sa obávalo šírenia epidemických chorôb. Väčšina táborov začínala oploteným priestorom, v lepšom prípade so stanmi, a len postupne zajatci budovali ubytovne, objekty pre veliteľstvo a vojenskú stráž, sklady, hygienické zariadenia, kanalizáciu, dielne, pekáreň, ošetrovňu, márnicu, cintorín a ďalšie zariadenia. Situácia v táboroch sa pod vplyvom medzinárodných vládnych komisií za účasti zástupcov Červeného kríža v roku 1916 zlepšila zavedením táborových poriadkov, rozširovaním hygienických opatrení, očkovaním a relatívnym dostatkom liečiv. Vláda, armádne veliteľstvá a príslušné župné úrady realizovali opatrenia pre zabránenie šírenia epidemických chorôb medzi civilné obyvateľstvo. Zriadili sieť karanténnych zajateckých táborov, kde boli privážaní zajatci sústredení na pozorovanie a po niekoľkých dňoch smerovali do centrálnych riadnych táborov alebo do vojenských nemocníc. Úrady začali od roku 1915 prideľovať zdravých zajatcov na pomoc továrňam, baniam, živnostenským firmám a poľnohospodárskym usadlostiam. Župné (Nitra, Bratislava), okresné (Malacky, Senica, Holíč), notárske a obecné úrady spoluorganizovali pracovné umiestnenie vojnových zajatcov k jednotlivým žiadateľom na Záhorí. Žiadatelia dostávali zvyčajne 2 až 3 zajatcov a väčšie firmy 10 až 15. Boli povinní postarať sa o ich dopravu, stravu, ošatenie, ubytovanie a vysielajúcemu zajateckému táboru platili malý poplatok 50 halierov. So skupinou zajatcov bola do miest a obcí poslaná vojenská stráž (1 až 2 vojaci), ktorá na nich dozerala mimo pracovného času. Živnostníkom a sedliakom zakázali ubytovávať zajatcov v ich rodinnom dome. Začali preto vznikať ubytovne pre zajatcov, ktoré obyvatelia mylne nazývali zajatecké tábory a miestne úrady zajatecké baraky. Vznikli v rokoch 1915 – 1916 pri Skalici, Holíči, Malac-kách, Senici, Stupave, Perneku, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Vsi, Moravskom Svätom Jáne a pravdepodobne aj inde. Mali veľký význam pre zabezpečenie vojnového hospodárstva, činnosť živnostenských dielní, tovární a najmä pri sezónnych prácach v poľnohospodárstve. Zamýšľané využitie zajatcov pre pomoc vdovám po padlých vojakoch sa nerealizovalo. Stavbu drevených provizórnych barakov a ich skromné vybavenie financovali zo združených financií žiadatelia, u ktorých zajatci, prevažne Rusi, pracovali. Župné úrady opakovane zasielali upozornenia, aby s nimi zaobchádzali ľudsky, nepreťažovali ich pracovnými povinnosťami, dodržiavali 10- až 12-hodinovú pracovnú dobu, prestávky.5 V polovici roka 1918 zaslali predpisy o repatriácii a navrátení zajatcov do ich kmeňového zajateckého tábora. Ešte pred vznikom Československej republiky zajatci zo Záhoria odcestovali a trvalo tu zostali žiť len niekoľkí.Poznámky
1 Podrobnejšie pozri Š. Janšák, Život Dr. Pavla Blahu, str. 437 – 446.
2 Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond Magistrát mesta Skalice – adm., pol. 84/ 4589 a 80/ 3040.
3 Tamtiež, pol. 95/ č. 2 z roku 1818.
4 Podrobnejšie pozri napríklad publikáciu Zaťková J. Zabudnutí vojaci. Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Bratislava 1914 – 1918, VHÚ Bratislava, 2013, 176 s. alebo Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, ILC Bratislava, 2010, str. 145 – 149, alebo svedectvá o vlakových transportoch z ruského frontu so stovkami zomierajúcich na zranenia, choleru a iné choroby vojenského lekára Ivana Stodolu, autora knihy V šľapajach Hippokrata, Osveta Martin, 1977.
5 V archíve MV SR, ŠABA, pobočka Skalica sa zachovali desiatky dokumentov s pokynmi zaobchádzania so zajatcami a viaceré zoznamy pracovného umiestnenia zajatcov u jednotlivých gazdov a živnostníkov najmä v Skalici, fond magistrátu Skalice z rokov 1914 – 1918.
Najviac vojakov a dôstojníkov zo Záhoria padlo v oblasti Haliče, kde sa nachádzajú desiatky vojenských cintorínov. Tridsať z nich pri premene na vojenskú pamiatku projektoval rodák z Turej Lúky Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947).
Na ruskom fronte, kde boje skončili skôr ako na západnom a južnom fronte, už 3. marca 1918 uzatvorením brest-litovského mieru (podľa rokovania v rovnomennom bieloruskom meste) riešili velenie armády a vláda mimoriadne zložité problémy. Spočívali nielen v bojoch, ale najmä v zdravotných a zajateckých reáliách. Na ruskom fronte sa rozšírili mnohé epidemické choroby, vrátane veľmi nebezpečnej cholery, ktoré boli príčinou smrti rovnakého počtu vojakov ako zabitých v boji. Tisíce vojakov zo Záhoria sa dostali do ruských zajateckých táborov, kde stovky z nich podľahli chorobám. Zajatci na jednej i druhej bojujúcej strane sa stali dovtedy nepoznaným fenoménom vojny. Zlá situácia v zajateckých táboroch sa zlepšovala len postupne, pod dozorom medzinárodných komisií.
Na južnom (srbskom) fronte začali boje ako prvé už 28. júla ostreľovaním Belehradu (cisárske vojsko ho obsadilo 20. septembra 1914, potom stratilo a opäť po boji okupovalo 2. decembra 1915). Boje na rieke Drine trvali počas celého roka 1915. Vojakov zo Záhoria, ktorí zahynuli na srbskom fronte, spočiatku dovážali do rodísk a pochovala ich rodina. Viaceré takmer zabudnuté pomníky sa nachádzajú na cintorínoch dodnes. Mnohých zranených vyliečili a poslali naspäť k bojovým jednotkám. Choroby na tomto fronte boli zriedkavejšie. V rokoch 1916 – 1918 boli v Srbsku dislokované už len strážne okupačné jednotky. Boje na južnom talianskom fronte sa vyznačovali neobyčajnou náročnosťou, pretože vojská operovali do mája 1915 v horskom teréne pohoria Álp a od vojakov sa často vyžadovali horolezecké výkony pri presune vlastnom aj rozmontovanej techniky. Najťažšie boje sa odohrali v okolí Doberdo del Lago (1916). Zasahovali až na terajšie územie Slovinska do lokalít Isonzo a Volišče, kde sa dnes nachádzajú vojenské cintoríny. Leží tu viac ako sto vojakov, rodom alebo domovskou príslušnosťou patriacich do niektorého z miest a obcí Záhoria. V Doberdo sa nachádza i múzeum s tisícom otrasných fotografií zranených a mŕtvych rozmetaných po skalách. Snáď každý, kto odtiaľto odchádza, sa musí pod ich dojmoch stať pacifistom a prijať krédo, že pre mier treba urobiť všetko.
Ďalším miestom ťažkých bojov na území Talianska boli boje v povodí rieky Piavy v lete roku 1918. V Taliansku bojovali aj jednotky, v ktorých boli zaradené stovky mužov zo Záhoria: 4. domobranecký pluk jazdectva a poľného delostrelectva nasadený postupne v Srbsku, Albánsku, Rumunsku a v Taliansku, 14. horský pluk delostrelectva, 43. a 72. peší pluk, 15., 18. a 25. honvédsky pluk, 19. prápor strelcov, 10. delostrelecký pluk a ďalšie jednotky rakúsko-uhorskej armády.
Doliečovacie nemocnice na Záhorí. S pokračujúcou vojnou pribúdalo ranených a invalidných vojakov. Štát a Bratislavské armádne veliteľstvo sa museli o ranených vojakov postarať. K dispozícii mali sieť nemocníc po celej monarchii, do ktorých povolali veľa civilných lekárov. Medzi nimi bol napríklad i MUDr. Pavel Blaho zo Skalice, ktorý slúžil armáde v nemocnici v Kroměříži a v stoličnom Belehrade.1 Kapacita nemocníc však nepostačovala, pretože sa v nich museli liečiť tiež zajatí vojaci. Príslušné ministerstvá armády, vnútra, domobrany a župné úrady vyzývali k zakladaniu drobných výpomocných nemocničných zariadení. Na Záhorí vzniklo v dobe 1. svetovej vojny vyše 15 vojenských doliečovacích nemocničných zariadení a krátkodobých útulkov pre ranených a invalidných vojakov v obciach Devínska Nová Ves, Šaštín, Veľké Leváre, Jablonica, Kúty, Moravský Svätý Ján, Plavecké Podhradie a v mestách Malacky, Holíč, Senica, Skalica a Stupava. Úrady ich zriaďovali najmä v priestoroch kláštorov, v hospodárskych budovách kaštieľov a niektorých štátnych školských budovách. Bratislavské armádne veliteľstvo zabezpečilo vojenských lekárov a Červený kríž sprostredkoval ošetrovateľky. Veliteľstvo vojenských lekárov operatívne odvolávalo a prenechávalo liečbu miestnym civilným lekárom. Predstavení kláštorov reholí františkánov, kapucínov, saleziánov, ako i majitelia kaštieľov prejavili pochopenie a veľkú mieru milosrdenstva v náročných situáciách, keď boli vojenské nemocnice vo veľkých mestách preplnené. Doliečovacie nemocnice a útulky pre ranených a invalidov na Záhorí mávali zvyčajne 15 – 30 pacientov a po ťažkých bitkách najmä na ruskom a talianskom fronte dočasne aj oveľa viac. Archívne materiály k pôsobeniu týchto polovojenských nemocníc sa zachovali len veľmi poskromne. Najznámejšia z týchto malých nemocníc bola v Skalici. O jej založenie usiloval už v predvojnovej dobe spolok Červeného kríža, čo sa v roku 1906 uskutočnilo a nemocnicu spravovali rehoľníci, milosrdní bratia. Štátom financovaný spolok Červeného kríža v Budapešti a vrchný strediskový zdravotný splnomocnenec barón Berthold Feilitzsch žiadali listom zo 7. augusta 1914 milosrdných bratov, aby do 28. augusta vytvorili podmienky pre umiestnenie 10 ranených vojakov a prisľúbili im vojenského lekára.2Nemocnica plnila svoje úlohy pri ošetrovaní ranených vojakov až do roku 1918. Riaditeľ nemocnice E. Vincsek ako jeden z posledných podpísal 30. mája 1918 mestským lekárom MUDr. Henrikom Szillingerom vystavený úmrtný list 22–ročného vojaka 83. pešieho pluku Štefana (Istvan) Szekéra, príslušného do mesta Szombathely.3 Zomrel na tuberkulózu a pochovali ho zrejme na neznámom mieste skalického cintorína. Chorých vojakov posielali do Skalice z bratislavskej vojenskej nemocnice, ale podľa rozhodnutia centrály Červeného kríža v Budapešti aj z ďalších veľkých vojenských nemocníc na slovenskom území, ktorých bolo celkom šesť. Do malých nemocníc na Záhorí privážali už ošetrených a z epidemických chorôb vyliečených pacientov, takže obyvateľstvu nehrozilo nakazenie škvrnitým týfom ani dyzentériou, cholerou, či tuberkulózou. Na Záhorí nebola žiadna veľká vojenská nemocnica, centrálny zajatecký tábor ani táborová pozorovacia stanica, ktorých bolo na terajšom území Slovenska šesť. Ich poslaním bolo vlakmi z frontu privážaných ranených a chorých vojakov 5 dní pozorovať, zbaviť ich infekcie, podľa potreby očkovať a potom presunúť do riadnych vojenských nemocníc. Toto opatrenie bolo účinné pre zabránenie šírenia infekčných ochorení medzi civilné obyvateľstvo.
Zajatci, zajatecké tábory a baraky na Záhorí. Pomery v zajateckých táboroch v rakúskouhorskej monarchii v rokoch 1914 – 1915 boli veľmi provizórne, chaotické až katastrofálne.4 Masový charakter počtu zajatcov bol celkom novým fenoménom, veliteľstvá a vlády bojujúcich strán ho začali riešiť, až keď vznikol – od augusta 1914. Zranení, apatickí a pomermi znechutení zajatci, najmä z rôznych častí Ruska, zomierali v neľudských podmienkach na choroby a hlad. Boli medzi nimi mrzáci, slepci, ľudia bez končatín. Obdobná situácia bola vo viac ako 1 900 zajateckých táboroch v Rusku, 70 táboroch v Taliansku, kam sa po zajatí dostali ohluchnutí, oslepení a inak postihnutí vojaci slovenskej národnosti. Len zo Záhoria ich bolo odhadom viac ako 5 000. Na území Rakúsko-Uhorska bolo zriadených takmer 40 centrálnych zajateckých táborov, z toho na terajšom území Slovenska tri: v Dunajskej Strede, Šamoríne a Veľkom Mederi. Vláda chcela budovať aj ďalšie, ale obyvateľstvo blízkych miest, ako napríklad v Trnave a Malackách proti tomu s úspechom protestovalo, lebo sa obávalo šírenia epidemických chorôb. Väčšina táborov začínala oploteným priestorom, v lepšom prípade so stanmi, a len postupne zajatci budovali ubytovne, objekty pre veliteľstvo a vojenskú stráž, sklady, hygienické zariadenia, kanalizáciu, dielne, pekáreň, ošetrovňu, márnicu, cintorín a ďalšie zariadenia. Situácia v táboroch sa pod vplyvom medzinárodných vládnych komisií za účasti zástupcov Červeného kríža v roku 1916 zlepšila zavedením táborových poriadkov, rozširovaním hygienických opatrení, očkovaním a relatívnym dostatkom liečiv. Vláda, armádne veliteľstvá a príslušné župné úrady realizovali opatrenia pre zabránenie šírenia epidemických chorôb medzi civilné obyvateľstvo. Zriadili sieť karanténnych zajateckých táborov, kde boli privážaní zajatci sústredení na pozorovanie a po niekoľkých dňoch smerovali do centrálnych riadnych táborov alebo do vojenských nemocníc. Úrady začali od roku 1915 prideľovať zdravých zajatcov na pomoc továrňam, baniam, živnostenským firmám a poľnohospodárskym usadlostiam. Župné (Nitra, Bratislava), okresné (Malacky, Senica, Holíč), notárske a obecné úrady spoluorganizovali pracovné umiestnenie vojnových zajatcov k jednotlivým žiadateľom na Záhorí. Žiadatelia dostávali zvyčajne 2 až 3 zajatcov a väčšie firmy 10 až 15. Boli povinní postarať sa o ich dopravu, stravu, ošatenie, ubytovanie a vysielajúcemu zajateckému táboru platili malý poplatok 50 halierov. So skupinou zajatcov bola do miest a obcí poslaná vojenská stráž (1 až 2 vojaci), ktorá na nich dozerala mimo pracovného času. Živnostníkom a sedliakom zakázali ubytovávať zajatcov v ich rodinnom dome. Začali preto vznikať ubytovne pre zajatcov, ktoré obyvatelia mylne nazývali zajatecké tábory a miestne úrady zajatecké baraky. Vznikli v rokoch 1915 – 1916 pri Skalici, Holíči, Malac-kách, Senici, Stupave, Perneku, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Vsi, Moravskom Svätom Jáne a pravdepodobne aj inde. Mali veľký význam pre zabezpečenie vojnového hospodárstva, činnosť živnostenských dielní, tovární a najmä pri sezónnych prácach v poľnohospodárstve. Zamýšľané využitie zajatcov pre pomoc vdovám po padlých vojakoch sa nerealizovalo. Stavbu drevených provizórnych barakov a ich skromné vybavenie financovali zo združených financií žiadatelia, u ktorých zajatci, prevažne Rusi, pracovali. Župné úrady opakovane zasielali upozornenia, aby s nimi zaobchádzali ľudsky, nepreťažovali ich pracovnými povinnosťami, dodržiavali 10- až 12-hodinovú pracovnú dobu, prestávky.5 V polovici roka 1918 zaslali predpisy o repatriácii a navrátení zajatcov do ich kmeňového zajateckého tábora. Ešte pred vznikom Československej republiky zajatci zo Záhoria odcestovali a trvalo tu zostali žiť len niekoľkí.Poznámky
1 Podrobnejšie pozri Š. Janšák, Život Dr. Pavla Blahu, str. 437 – 446.
2 Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond Magistrát mesta Skalice – adm., pol. 84/ 4589 a 80/ 3040.
3 Tamtiež, pol. 95/ č. 2 z roku 1818.
4 Podrobnejšie pozri napríklad publikáciu Zaťková J. Zabudnutí vojaci. Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Bratislava 1914 – 1918, VHÚ Bratislava, 2013, 176 s. alebo Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, ILC Bratislava, 2010, str. 145 – 149, alebo svedectvá o vlakových transportoch z ruského frontu so stovkami zomierajúcich na zranenia, choleru a iné choroby vojenského lekára Ivana Stodolu, autora knihy V šľapajach Hippokrata, Osveta Martin, 1977.
5 V archíve MV SR, ŠABA, pobočka Skalica sa zachovali desiatky dokumentov s pokynmi zaobchádzania so zajatcami a viaceré zoznamy pracovného umiestnenia zajatcov u jednotlivých gazdov a živnostníkov najmä v Skalici, fond magistrátu Skalice z rokov 1914 – 1918.
